Odpoveď Leva Nikolajeviča Tolstoja na rozhodnutie synody o jeho vylúčení z cirkvi (skrátené):
„…Bez ohľadu na to, ako kto chápe osobu Krista, jeho učenie, ktoré ničí zlo vo svete, a tak jednoducho, ľahko, bez pochýb dáva blaho ľudom, no iba pokiaľ ho nebudú prekrúcať, ale toto učenie je celé skryté, celé prepracované na hrubé čarodejníctvo kúpania, pomazania olejom, pozdvihovania tela Kristovho, zaklínania, prehĺtania kúskov, atď., až z učenia nič nezostalo.
A pokiaľ sa nejaký človek pokúsi pripomenúť ľudom, že učenie Krista nie je v nejakých kúzlach, nie je v bohoslužbách, omšiach, sviečkach, ikonách, ale v tom, aby ľudia ľúbili jeden druhého, neplatili zlom za zlo, nesúdili, nezabíjali jeden druhého, tak sa zdvíha ston rozhorčenia tých, ktorým sú výhodné tieto klamstvá…
Hrozné je hlavne to, že ľudia, ktorým to je výhodné, klamú nielen dospelých, ale majú moc na to, že aj deti, o ktorých Kristus povedal, že beda tým, kto ich oklame. Hrozné je to, že títo ľudia pre svoje malé výhody robia strašné zlo tým, že skrývajú pred ľuďmi pravdu odhalenú Kristom a dávajúcu im blaho, ktorého tisícina sa nevyrovná ich získanej výhode. Oni sa správajú ako zlodej, ktorý zabije celú rodinu 5 – 6 ľudí, aby získal starý kabát a pár drobných. Pritom by mu ochotne dali všetko oblečenie a všetky peniaze, len aby nezabíjal. Ale on nemôže konať inak. Rovnaké je to aj s náboženskými podvodníkmi. Súhlasili by sme, aby mali aj desaťkrát väčší luxus, len aby neničili ľudí svojím podvodom. Ale oni nemôžu konať inak. A to je na tom to hrozné.
Preto je nielen možné, ale nutné kárať a odhaľovať ich podvody. Pokiaľ je niečo sväté, tak určite nie to, čo oni nazývajú tajomstvom, ale práve táto povinnosť odhaľovať ich náboženský podvod, keď ho vidíš. Pokiaľ Čuvaš (národ Čuvaši) natiera svoj idol smotanou, tak ľahostajne prejdem okolo neho, pretože to robí v mene svojho boha a netýka sa to toho, čo je sväté pre mňa. Ale pokiaľ ľudia, bez ohľadu na to, koľko by ich bolo, aká stará je ich viera, aký mocný by boli, kážu hrubé čarodejníctvo v mene toho Boha, ktorým ja žijem a toho učenia Krista, ktoré mi dalo život a môže dať život všetkým ľudom, nemôžem byť pokojný.
Pokiaľ ja nazývam pravým menom to, čo robia, tak ja konám iba to, čo musím, pokiaľ verím v Boha. A pokiaľ oni namiesto zdesenia nad svojím čarodejníctvom, nazývajú čarodejníctvom obvinenie z ich podvodu, to iba dokazuje silu ich klamstva a je nutné iba zvyšovať úsilie ľudí veriacich v Boha a Kristovho učenia s cieľom odstrániť tento podvod skrývajúci pred ľuďmi pravého Boha.
O Kristovi, ktorý vyhnal z chrámu býkov, ovce a predavačov, by mali hovoriť, že sa rúha. Keby teraz prišiel a uvidel to, čo sa robí v jeho mene v chráme, tak by ešte s väčším a oprávneným hnevom vyhádzal všetky tieto strašné antiminsy (ikonografické tkaniny), kopije, kríže, čaše, sviečky, ikony a všetko to, prostredníctvom čoho koldujú (čarujú) a skrývajú od ľudí Boha a jeho učenie.
Takže, čo je spravodlivé a nespravodlivé vo vyhlásení synody o mne? Ja naozaj neverím tomu, čo hovoria, že čomu veria oni. Ale verím mnohému, o čom sa snažia presvedčiť ľudí, že neverím.
Verím v nasledujúce: Verím v Boha, ktorého chápem ako ducha, ako lásku, ako začiatok všetkého. Verím, že je vo mne a ja v ňom. Verím, že vôľa Boha je najjasnejšie a najlepšie vyjadrená v učení človeka Krista, ktorého chápať ako Boha, a ku ktorému sa modliť pokladám za veľké rúhanie.
Verím, že pravé blaho človeka je činiť vôľu Božiu v tom, aby ľudia ľúbili jeden druhého a následne by sa správali k iným tak, akoby chceli, aby sa správali k nim samým, čo aj hovorí evanjelium. Verím, že zmyslom života každého jednotlivého človeka je zvýšenie lásky v sebe, čo vedie k väčšiemu blahu a po smrti je tým väčšie blaho, čím viac bude v človeku lásky. Zároveň to vedie k zriadeniu Božieho kráľovstva na Zemi, to znamená, súčasný systém života, kde panuje svár, podvod a násilie bude nahradený systémom slobodného súhlasu, pravdou a bratskou láskou medzi ľuďmi…
Ak moje presvedčenie niekoho uráža, zasahuje niekoho, alebo sa niekomu nepáči, nemôžem na tom nič zmeniť, rovnako ako svoje telo. Musím sám žiť, sám zomrieť a preto nemôžem inak veriť, ako verím. Nehovorím, že moja viera je pre všetky časy jediná pravdivá, ale nevidím žiadnu inú, viac jednoduchú, jasnú a zodpovedajúcu všetkým požiadavkám mojej mysle a srdcu. Pokiaľ takú spoznám, tak ju ihneď prijmem, pretože Bohu nič, okrem pravdy, nie je treba.
Vrátiť sa tam, odkiaľ som s takým utrpením prišiel, jednoducho nemôžem, ako nemôže lietajúci vták vojsť do škrupiny toho vajca, z ktorého vyšiel. „Ten, kto začne z toho, že si obľúbi kresťanstvo viac ako pravdu, veľmi skoro sa zaľúbi do svojho kostola, alebo do svojej sekty viac ako do kresťanstva a skončí tým, že bude ľúbiť seba (svoj pokoj) najviac na svete.“
Ja som išiel opačným smerom. Začal som tým, že som ľúbil pravoslávnu vieru viac ako svoj pokoj, potom som ľúbil kresťanstvo viac ako svoj kostol a teraz ľúbim najviac na svete pravdu…“
Lev Nikolajevič Tolstoj