„Bol som trochu nervózny, pretože to bol môj prvý experiment tohto typu a nechcel som ho pokaziť. Chcel som si výsledky ešte raz skontrolovať, než ich nahlásim. Bohužiaľ, nemohol som to urobiť a mal som len JEDEN POKUS, aby som to urobil správne! Takže som musel stratégiu a taktiku vymýšľať za pochodu. Rozhodol som sa použiť kontúry na vykreslenie miest znečistenia na fotokópii leteckej fotografie v zostupnom poradí podľa koncentrácie. Rozhodol som sa – urobil som to! Sústredil som sa na úlohu, vypol všetky vedľajšie myšlienky, vzal som si ponúknutú ceruzku a začal som kresliť kontúry znečistenia na fotokópiu v zostupnom poradí podľa koncentrácie.
Ale predtým som z tejto fotokópie leteckej fotografie zrekonštruoval objemový hologram oblasti a zameral som sa na detekciu toxínov. Na stole predo mnou ožil skutočný povrch našej planéty, doslova aj obrazne, vo výrazne zmenšenom meradle, a ja som začal po tomto holograme pohybovať rukou. Skutočný povrch sa predo mnou objavil v menšom meradle a moja ruka sa mi zdala obrovská v porovnaní so zmenšenou kópiou reality. To umožnilo môjmu mozgu spracovať informácie z pomerne veľkej plochy naraz, čo by bolo absolútne nemožné, keby som sa v tej oblasti nachádzal sám. Bolo to, akoby som bol vysoko nad zemou a pozeral sa na všetko zhora.
Ale ani táto analógia úplne nevystihuje výhody hologramu oblasti zrekonštruovanej z leteckej fotografie. A tak… keď som to všetko urobil, začal som rýchlo obkresľovať kontúry znečistenia na fotokópii, ktoré sa znižovali od stredu k okraju. Trvalo to desať až pätnásť minút a gradienty znečistenia, ktoré som sledoval, sa objavili na fotokópii leteckej fotografie. Ani som nevedel, že všetky inštrumentálne prieskumy oblasti už boli dokončené. A keď sa tí, ktorí túto prácu robili, pozreli na to, čo som zobrazil, boli prinajmenšom dosť prekvapení. Vedúca laboratória Irina Fanelli s úplným úžasom povedala, že som ukázal každú jednu kontaminačnú zónu, o ktorej vedeli, a ukázal som im to úplne presne, pričom som sledoval gradient úrovne kontaminácie so vzdialenosťou od zdrojov!
Navyše som ukázal, ako podzemná voda odnáša toxíny preč od centier kontaminácie! A naznačil som kontúry hustoty kontaminácie, kde na milión normálnych molekúl pripadá 1 – 5 MOLEKULA TOXÍNU! Inými slovami, dokázal som izolovať jednu molekulu toxínu z milióna netoxínových molekúl! Prvá otázka Iriny Fanelliovej znela: „Ako to robíte?…“ (Video rozhovoru s Irinou Fanelliovou na túto tému si môžete pozrieť v anglickej sekcii mojej webovej stránky). A na fotokópiách som naznačil desiatky takýchto zón, takže to nemohla byť „náhoda“! V zásade letecké a satelitné snímky umožňujú, aspoň pre mňa, skenovať a ovplyvňovať rozsiahle oblasti, čo je inak nemožné. Tieto fotografie reálneho terénu sú odtlačkami reality a obsahujú všetky informácie o tomto teréne. Stačí byť schopný zrekonštruovať túto realitu z fotografie, rekonštruovať ju ako volumetrický hologram tej istej reality, len v menšej mierke, čo pri práci s ňou ponúka obrovské výhody!
Vďaka tomu miznú obmedzenia spojené s tým, že človek, a najmä ja, sme len malou časťou reality, s ktorou treba pracovať. Na vysvetlenie stačí pochopiť jednu jednoduchú vec: na mapovanie informácií musí byť človek schopný prijímať a spracovávať údaje z rôznych „bodov“, z ktorých každý môže byť od ostatných vzdialený metre, desiatky metrov, kilometre atď.! Robiť to priamo z terénu je jednoducho NEMOŽNÉ! Satelitná alebo letecká fotografia to umožňuje. Po obnovení hologramu jednoducho naskenujete fotografiu a môžete SÚČASNE získať informácie z rozsiahleho územia, ktoré je možné okamžite spracovať a vyvodiť potrebné závery! A čo je pre drvivú väčšinu ľudí najdôležitejšie, je to, že fotokópie leteckých a satelitných snímok, alebo samotné fotografie, sú hmatateľné; sú viditeľné a môže sa ich dotknúť každý bez výnimky, a to umožňuje poskytnúť nezvratný dôkaz o realite toho, čo robím! Dokázal som za pár minút dokončiť prácu, ktorá by pri použití tradičných metód vyžadovala pomerne veľa času, prácu mnohých ľudí a investície miliónov dolárov! Najprv sa na mieste v určitom poradí vykoná vrt pôdy a z týchto jám sa odoberú vzorky pôdy. Tieto vzorky sa potom pošlú do laboratórií, kde sa starostlivo preskúma ich chemické zloženie. Potom sa všetky získané údaje analyzujú a… vyvodia sa príslušné závery, ktoré sa potom prenesú na tú istú fotokópiu alebo leteckú fotografiu.
Irina Fanelli sa dlho nevedela upokojiť a stále sa pýtala, ako som to urobil. Ako som mohol rozlíšiť „zlú“ molekulu od dobrej z fotokópie? Ako je vôbec možné niečo také identifikovať? A s takou presnosťou! Kontúry, ktoré som nakreslil, predsa úplne odrážali rozdiel v hustote kontaminácie, a to nielen na povrchu. Stále nechápala, ako som mohol vôbec niečo identifikovať a ako som odlíšil jedno od druhého?…“
Nikolaj Levašov. „Zrkadlo mojej duše“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info