Hora Narodnaja je najvyšším vrchom pohoria Ural (1895 m). Nachádza sa na subpolárnom Urale. Až do 20. rokov 20. storočia sa hora volala Narada. Nárada je meno starovekého mudrca z árijských mýtov.
Subpolárne Uralské pohorie, spojené s Timanským hrebeňom, je ďalej prepojené s polostrovom Kola na západe a spolu tvoria takzvané „Severné hrebene“, ktoré vytvárajú oblúk vyvýšenín, podobný luku zakrivenému na juh, ktorý bol opísaný v starodávnych árijských legendách. Práve tento oblúk vyvýšenín Pomori, obyvatelia Uralu a Fíni stále nazývajú jedným menom – Zemský pás.
Geomorfológ J.A. Meščerjakov nazval Severné Uvaly „anomáliou Ruskej nížiny“ a zdôraznil, že sú hlavným povodím povodí severného a južného mora. Práve na zemepisnej šírke Severných hrebeňov umiestnil Ptolemaios Ripské, Hyperborejské alebo Alaunské hory, podobné posvätným Meru a Hare z árijskej staroveku.
Starovekí grécki autori tiež písali o veľkých severných horách a verili, že tieto hory, ktoré nazývali Ripejské hory, sa tiahli od západu na východ cez celú severnú časť Európy a boli severnou hranicou Veľkej Skýtie.
V Aveste, posvätnej pamiatke Iráncov, sa v jej najstaršej časti, ktorá rozpráva o stvorení sveta, rozpráva aj o vzdialenom severnom domovine predkov Iráncov (Árijcov) – krajine bohov a predkov, kde sa od západu na východ tiahnu hrebene Vysokej Hary – Hary Berezaiti s ich hlavným vrcholom, horou Chupairja. A nad Vysokajou Charou sa trblieta sedem hviezd Veľkého voza a Polárka, umiestnené v strede vesmíru. Rýchle slnko večne krúži nad horami Vysokaja Chara a deň tu trvá pol roka a noc pol roka. Len statoční a silní duchom môžu prekonať tieto hory a dosiahnuť šťastnú krajinu predkov, obmývanú vodami bielo speneného oceánu.
V staroindických legendách existuje veľmi zaujímavý opis polárnej žiary, ktorá bola považovaná za zjavenie najvyššieho božstva na zemi. Jeho dej je spojený s mudrcom Náradom:
Jedného dňa sa veľký mudrc Nárada vydal na pobrežie Mliečneho mora a odtiaľ na severozápad, kde sa nachádzal veľký ostrov s názvom Švetadvípa – „Biely, žiarivý ostrov“. Keď dorazil na tento ostrov, kde žili „jasní, žiariaci ako mesiac ľudia“, zdvihol ruky k nebu a začal vzývať najvyššieho boha tajnými menami. A potom, na volanie Náradu, „viditeľný v univerzálnom obraze“, sa zjavil Boh, ktorý bol „akoby duchovne čistý ako mesiac a zároveň akoby úplne odlišný od mesiaca. A akoby ohnivo sfarbený a akoby mentálne blikajúci hviezdny lesk; akoby dúha a ako trblietanie krištáľu, akoby modro-čierny ťah a akoby kopy zlata. Teraz farby koralu, teraz ako biely odraz, tu zlatej farby, tam ako beryl; ako modrý zafír, miestami – ako smaragd, miestami – ako perlová niť. Toľko rôznych farieb a podôb nadobudol Večný Svätý, stohlavý, tisícnohý, tisícoký, tisícbruchý, tisícruký a miestami – neviditeľný“…
S. V. Maximov poznamenáva, že na pobreží Bieleho a Barentsovho mora sú „záblesky“ sprevádzané prenikavým zvukom. Tento jav je typický pre tieto zemepisné šírky a nikde inde sa nevyskytuje. Tento údaj sa opakovane nachádza v opisoch cestovateľov a objaviteľov arktických oblastí.
Ale nielen pre nepretržitú noc, ale aj pre nepretržitý deň existujú vo Vedách pokyny. V blízkosti pólu sa pozoruje, že slnko, ktoré vystúpilo do určitej výšky nad obzor, sa zastaví, stojí a potom sa vráti späť. Védy hovoria: „Boh slnka zastavil svoj voz uprostred oblohy.“ Tento obraz sa nedá vysvetliť inak ako tým, že pohyb slnka bol pozorovaný v severných zemepisných šírkach.
Viac v ruskej knihe vedca E. Jelacica „Ďaleký sever ako vlasť ľudstva“, 1910
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info