„Čím viac deti vedeli o svojej rodinnej histórii, tým silnejší mali pocit kontroly nad svojimi životmi, vyššie sebahodnotenie a vyššiu schopnosť odolávať stresu.“
V posledných rokoch došlo k prudkému nárastu záujmu o tému rodinných sviatkov a hostín. Nedávny výskum ukázal, že deti zvyknuté na rodinné večere majú viac slovnej zásoby, lepšie spôsoby správania, zdravšiu stravu, vyššiu sebaúctu a menšie problémy so správaním. Zistilo sa, že stav depresie, úzkosti a iných duševných porúch je častejší u detí z rodín, kde nie je obvyklé jesť spolu alebo oslavovať rodinné sviatky.
Zaujímavú štúdiu vykonal profesor psychológie Dr. Marshall P. Duke z Emory College, ktorý premýšľal o tom, ako odolávať deštruktívnym procesom vedúcim k rozpadu rodiny. Jeho manželka Sarah vtedy pracovala s deťmi s problémami s učením. Pri pozorovaní svojich študentov dospela k nasledujúcemu záveru: „Tí, ktorí toho veľa vedia o svojej rodine, sa lepšie vyrovnávajú so vzniknutými ťažkosťami.“
Marshalla tento objav zaujal a spolu so svojim kolegom Robinom Thewushom sa rozhodol otestovať túto hypotézu. Vypracovali špeciálny dotazník s názvom „Vieš?“ Deti boli požiadané, aby odpovedali na 20 otázok, vrátane nasledujúcich:
– Viete, kde vyrastali vaši starí rodičia?
– Vieš, v ktorom meste chodila tvoja mama a otec do školy?
– Viete, kde sa stretli vaši rodičia?
– Poznáte nejakú chorobu alebo niečo skutočne hrozné, ktoré sa kedysi stalo vo vašej rodine?
– Vieš, ako si sa narodil?
Marshall a Robin dospeli k ohromujúcemu záveru: čím viac deti vedeli o svojej rodinnej histórii, tým silnejší mali pocit kontroly nad svojimi životmi, tým vyššia bola ich sebaúcta a sebahodnotenie a vyššiu schopnosť odolávať stresu. Tieto deti boli emocionálne šťastnejšie a zdravšie.
Ako teda môže informácia o tom, do ktorej školy chodila tvoja babička, pomôcť dieťaťu vyrovnať sa s niečím menším, napríklad s poraneným kolenom, alebo niečím vážnym? A akú úlohu hrá spoločné stolovanie a iné rodinné rituály pri získavaní týchto vedomostí?
Podľa Marshalla sa odpovede na tieto otázky týkajú toho, či si dieťa uvedomuje seba samého ako súčasť veľkej rodiny. Psychológovia zistili, že každá rodina má nejaký zjednocujúci príbeh, ktorý patrí k jednému z troch typov.
Prvým typom je rodinný príbeh zdola – nahor: „Deti, keď sme prišli do tejto krajiny, nemali sme nič. Naša rodina tvrdo pracovala. Váš starý otec študoval na strednej škole. Váš otec išiel na vysokú školu. A teraz ty… “
Druhým typom je príbeh zhora – nadol: „Zlatko, niekedy sme mali všetko. Ale potom sme všetko stratili… “
Tretí typ rodinnej histórie, poznamenáva Marshall, je najzdravší. Je to premenlivý príbeh. „Deti, chcem vám povedať, že naša rodina mala vzostupy aj pády. Vytvorili sme rodinný podnik. Váš dedko bol dušou tímu. Vaša matka bola vo vedení nemocnice. Mali sme však aj pády. Váš strýko bol raz zatknutý. Rodina mala dom, ktorý vyhorel do tla. Váš otec prišiel o prácu. Ale nech sa stalo čokoľvek, vždy sme držali spolu. “
Marshall tvrdí, že deti, ktoré sú psychicky vyvážené a sebavedomé, majú to, čo on a Robin nazývajú silné medzigeneračné ja. Vedia, že patria k niečomu viac ako sebe.
Marshall a Robin zdôrazňujú, že večera je najlepší čas na zdieľanie rodinných príbehov s deťmi. Každý sa stretáva v uvoľnenej atmosfére; Je ľahšie pre deti počuť o vzostupoch a pádoch svojich príbuzných, keď sú obklopení starostlivosťou a sú zaneprázdnení niečím životne dôležitým, a tým jedlo je.
Úžitkom však nie je ani tak samotná večera. V procese počúvania všetkých týchto starých príbehov sa objavuje pocit jednoty a emočnej stability. Okrem toho je dôležité, aby sa dieťa v kontexte rodiny videlo. Inými slovami, keď hovoríme o rodinnej večeri, vôbec nejde o večeru. Je to o rodine.
Akékoľvek udalosti a aktivity sú skvelou príležitosťou na rozprávanie príbehov zo života rodiny. Patria sem sviatky, rodinné výlety a iné spoločné činnosti, ktoré spájajú rôzne generácie. Dokonca aj výlet autom alebo cesta do obchodu sú pre takéto rozhovory priaznivým momentom.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info