Encyklopédia evolúcie Zeme na stenách chrámu, ktorý bol predstavený G. Sidorovu:
– Najprv sa raňajkujeme, potom vám ukážem svoje gazdovstvo. Uvidíš, čo chceš: chrám Rodu, ktorý zázrakom prežil na tejto dlho trpiacej zemi. A potom budeš musieť pochopiť štruktúru riadenia sociálnej kontroly a mechanizmus degradácie ľudského vedomia, ktorý sa spolieha na zákon celostnosti a ničí nielen psychiku človeka, ale aj jeho telo, dodal Čerdyncev.
– Vieš prečo som ťa zoznámil s volchvom Velemirom? – Čerdyncev ma prebodol očami. – Pretože je priamym potomkom najväčšieho vojenského vodcu na planéte. Ten, ktorého Číňania nazývali Džingischán. Nie ja, ale on nech ti vysvetlí mechanizmus riadenia gigantickej ríše jeho vzdialeného predka, v ktorej neboli absolútne žiadne peniaze – a zlato ani žiadne ďalšie poklady na jeho území sa necenili. Bude to oveľa presvedčivejšie, – dokončil svoj krátky príhovor strážca.
Z toho, čo som počul, ma striaslo. Bolo jasné, že starec neklame. Ale vidieť pred sebou priameho potomka Timčaka, toho, ktorý na konci dvanásteho storočia spochybnil celý vtedajší svet utápajúci sa v klamstvách a pokrytectve, na to moja psychika zjavne nebola pripravená. Medzitým pra-pravnuk najslávnejšieho z imperátorov Tartárii, sa akoby nič nestalo, usmieval, občas na mňa pozrel a ďalej pripravoval raňajky.
– No, čo stojíš akoby si prehltlol aršin? – obrátil sa ku mne Čerdyncev. – Pomôž najmladšiemu Čingizidovi, vidíš že nemá čas na ryby!
Keď som sa spamätal, rýchlo som nakrájal rybu a pripravil soľ a korenie. Zatiaľ sa uvaril čaj a my sme si sadli k stolu.
– Tento chrám bol postavený za posledného cára Tartárie, Ivana VI.? – prerušil ticho Velemir. – Mimochodom, môjho veľkého predka tiež volali Ivan.
– Áno, aj tak ho nazývali – Timčak, – poznamenal som po chvíli.
– Máte pravdu, aj sa tak ho volali. Je to rovnaké ako meno Polkan. Timčak zo starodávneho jazyka znamená „veliteľ pluku“, pretože pluk u Rusov sa nazýval „tmou“. Odtiaľ pochádza výraz „tma-tmúca“, to znamená veľa, asi desaťtisíc. Historici vymysleli z ruského slova „tma“, čo znamená „veľa“, slovo, ktoré neexistuje v tjurskom jazyku a nikdy neexistovalo. Vieš ktoré?
– Pravdepodobne tumen.
– Správne. Koľko legiend vzniklo o veľkom kráľovstve Ivana? Napriek prísnej cenzúre a úpravám niečo o tomto vládcovi prežilo aj od Marka Pola. Timčak ale nebol prvým Ivanom, pred ním žil ďalší. Ale to bolo dávno, v čase slávneho Qin ShiHuang, ktorého jednotky boli po zjednotení ľudu Han presunuté na sever.
– Hovoríš o polovici tretieho storočia pred novou chronológiou?
– Skoro si uhádol. Vtedy starodávny Ivan, kráľ Tartárie, spôsobil vojskám zjednotenej Číny ťažkú porážku. Nebol to Qin ShiHuang, kto postavil Veľký múr, ako sa píše v historických knihách, ale imperátor severnej ríše Ivan. Meno Ivan však dostal tento cár po víťazstve nad Číňanmi. Spočiatku to bola prezývka. Faktom je, že v starovekom jazyku dlhé „i“ znamená „silu“ a „va“ – zlý, temný, pozemský princíp a všetko dohromady – dobyvateľ temnoty alebo zla.
– 
Ukazuje sa, že aj mňa môžete pokojne volať Ivan? – Bol som prekvapený.
– Nevedel si to?
– Prvýkrát som to počul.
– Teraz to už vieš … Ty, Ivanuška, – šťuchol ma do lakťa Čerdyncev, – si stále prekvapený a neraňajkuješ. A mimochodom, je už čas ísť – inak nestihneme.
– Áno, už som pripravený ísť s vami kdekoľvek.
– Sadni si, pokojne jedz a nepočúvaj ho, – upokojoval ma Velemir. – Všetko bude v poriadku, stihneme všetko.
Po raňajkách sme všetci traja išli prezerať komplex.
Bolo už denné svetlo a cez zasnežený plášť boli zreteľne viditeľné technické prístavby a osemuholníková budova. Bola postavená z hrubých smrekovcových kmeňov. Zasnežená strecha pripomínala niečo ako pyramídu, na vrchu ktorej bola viditeľná osemuhlá, ostrá, žltá veža.
Prekvapilo ma, že guľatina, z ktorej boli poskladané steny budovy, boli celé pokryté tenkou farebnou rezbou natretou všetkými druhmi farieb. Prekvapene som otvoril ústa a začal som skúmať, čo je zobrazené na brvnách. To, čo som videl, ma nakoniec šokovalo.
Na obrovských vodorovne ležiacich guľatinách boli zobrazené listy a kmene rastlín z obdobia karbónu! Výhonky Singhilarií a Lepidodendronov boli navzájom zložito prepletené. Medzi nimi som videl stonky kalamitov a niektoré pre mňa neznáme rastliny. Na niektorých miestach, medzi listami, som si všimol realistické obrázky stegocefalov a niektorých ďalších tvorov, ako sú mloky a žaby.
Keď som sa pozrel na vyrezávané okenné rámy, zostal som bez slov: pripomínali mi našu Tomskú drevenú rezbu. Rovnaký rastlinný štýl, rovnaké listy starých papradí a prasličky, len oveľa bohatšie a ešte rozmanitejšie. Potichu som ukázal na vyrezávaný pás, Velemir ma pochopil a s úsmevom prikývol.
– Máš pravdu, Ivan. Niečo podobné máte v Tomsku na moskovskej ulici. A nikoho, myslím vašich vedcov, nikdy nenapadne, že listy rastlín, ktoré sú zobrazené na architektúre mnohých Tomských domov, patria do flóry karbónu a dokonca aj devónu … To je zotrvačnosť myslenia: to nemôže byť, pretože sa to nehodí do rámca môjho vnímania sveta.
– Prečo sa podobná rezba vyskytuje iba v našich sibírskych mestách, ale nie napríklad v Európe?
– Okná na ruskom severe: v Archangeľskej oblasti a Karélii – sú zdobené vlnami, ktoré sa zdvihli nad pochovaným pod nimi chrámom alebo pyramídou. Tento jazyk architektúry hovorí o domove našich severných predkov. Tu jazyk architektúry hovorí o niečom inom: o veľkej minulosti starej hviezdnej rasy. O tom, že pred šesťsto miliónmi rokov naši predkovia objavili mladú kvitnúcu planétu a začali kontrolovať priebeh jej vývoja.
– Nevysvetlil si, prečo sa spomienka na našu dávnu minulosť zachovala na Sibíri a nikde inde: ani v Európe, ani v Amerike, ani v Afrike, ani v Austrálii?
Žrec pár minút premýšľal, potom pri pohľade na mňa povedal:
– Nie tak celkom. Na severe Hindustanu sa niečo zachovalo. Mám na mysli naše predárijské a árijské Védy, ako aj neskoršie Purány. Čo sa týka jazyka architektúry, je to jednoduché: Sibír je súčasťou poslednej árijskej ríše, ktorá až do samého konca, až do svojej definitívnej smrti, tvrdohlavo zachovávala starodávnu hviezdnu tradíciu. Tartária nie je mýtus, je to realita. A bez ohľadu na to, ako sa ju pokúšajú pochovať, aby ľudstvo zabudlo na Veľkú severnú ríšu, nepodarí sa im to.
Zákon času je nemilosrdný a teraz funguje pre Rusko, a teda aj pre Tartáriu. Pokiaľ ide o váš Tomsk, na jeho mieste sa až do 17. storočia nachádzala starodávna Grastiana, jedno z hlavných miest našej ríše, – žrec zdôraznil slovo „našej“. – Aj keď zahynula na taktický jadrový náboj, nie všetci jej obyvatelia zahynuli. Niektorí prežili, čo znamená, že sa zachovala aj spomienka na minulosť. Máte tam jedno zaujímavé jazero v centre Tomska?
– Myslíš Biele? – pozrel som na bradatého muža.
– Áno, Biele. Nachádza sa práve na území starého mesta … To je kráter z jadrového zariadenia. Nechajme však túto smutnú tému. Pred tebou je zázrakom zachovaný objekt, ktorý bol postavený ešte pred bombardovaním. Pozeraj a obdivuj!
A začal som podrobne prezerať vyrezávané smrekovcové kmene úžasnej stavby. Spočiatku sa mi rezba zdala chaotická a nezmyselná, ale keď som kráčal po budove po obvode, uvedomil som si, že to tak nie je. Jedna stena budovy bola venovaná devónu a karbónu. Na nej boli vyrezávané výhonky psilofytu, prasličky a papradie. Na druhej stene boli rezby trochu odlišné: po celej dĺžke guľatiny zdobené gingovými listami a mne neznámymi konármi ihličnanov. Ich plody boli navyše vyrezávané na guľatine v podobe okrúhlych alebo podlhovastých šišiek podobných sviečkam. Medzi týmito rozprávkovými rastlinami som si všimol malé figúrky jašterov, z ktorých niektoré mi boli známe. Rozlišoval som niekoľko druhov stegosaura, skúmal som diplodokusa stojaceho pri obrovskom ginkgu. Medzi vetvami som rozlíšil ceratosaura, ktorý sa ukrýval v zálohe a uvidel som pterodaktyla sedieť na strome. Ale mnohých jašterov som videl prvýkrát. Ignorujúc prenikavý vietor som s úžasom pozeral na plazy, ktoré som nepoznal…
Z knihy G.Sidorova: Chronologicko–ezoterická analýza rozvoja súčasnej civilizácie 6.
https://www.rinok.sk/search-engine.htm?slovo=chronologicko&search_submit=&hledatjak=2
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info