Archeológia, na rozdiel od oficiálnej histórie, je založená na konkrétnych nálezoch a nie na mýtoch, ktoré vymysleli „dvorní“ vedci v záujme vládnucich elít. Preto sa často stáva, že mnohé archeologické nálezy sú pred väčšinou svetovej populácie buď skryté v skladoch múzeí alebo súkromných zbierok, alebo sú starostlivo ukryté.
Presne to sa stalo s úžasnými objavmi, ktoré urobili sovietski vedci z expedície doktora historických vied J. Močanova na Sibíri v roku 1977. Takto opisuje tento prípad ruský nezávislý bádateľ tajomstiev minulosti, spisovateľ a cestovateľ A. Kadykčansky vo svojej knihe:
„Oficiálne bolo uvedené, že na území súčasného národného parku Lenskije stolby, na jednom z prítokov Leny, Diring-Jurjache, expedícia objavila primitívne nástroje primitívneho človeka. Podľa termoluminiscenčnej analýzy nástrojov bol vek náleziská s kultúrnymi pozostatkami datovaný pred 370 – 260 tisíc rokmi. Toto vyhlásenie teraz poskytuje základ pre to, aby sa výsledky vykopávok stali predmetom štúdie komisie na boj proti pseudovede a falšovaniu vedeckého výskumu pod ministerstvom školstva a vedy.
Ale taká je už aktuálna situácia a na jar 1986 bolo naplánované medzinárodné sympózium v Moskve, na ktorom mal Močanov zverejniť hlavné výsledky výskumu. Sympózium však bolo pod pritiahnutými zámienkami najskôr odložené na neskorší termín a potom úplne zrušené. „Perestrojka“ sa postavila do cesty…
A teraz si už nikto ani nepoloží otázku, ako sa archeológovia dostali do vzdialenej tajgy. Koniec koncov, nemajú čas vykopať ani to, čo musia preskúmať v súlade s urbanistickými plánmi. Ako vysvetliť takúto „magickú“ náhodu? Jurij Alekseevič len ukázal prstom na mapu a šiel kopať bohvie čo, bohvie kde? Nie. Takto sa to nerobí. Podľa neoficiálnych údajov ich tam zavolali geologickí hľadači, ktorí v oblasti robili prieskumné práce.
A dôvodom výzvy neboli kremencové kamienky. Geológovia im vôbec nevenovali pozornosť. Dôvodom bola náhle otvorená dutina v skalnom podloží, kde sa nachádzali pozostatky desiatok ľudí, ktorých kostry na prvý pohľad dávali dôvod tvrdiť, že ide o veľmi staré pohrebisko. A už pri skúmaní vrstiev zeminy pod pohrebiskom boli objavené kusy kameňov so zjavnými stopami ich ručného spracovania. Lenže… Senzácia sa nekonala. Rádiokarbónové datovanie ukázalo, že pozostatky pochádzajú zo šiesteho až piateho tisícročia pred naším letopočtom. A je jasné, že ak sa teória cyklických zaľadnení vyučuje vo všetkých vzdelávacích inštitúciách sveta, potom takýto nález úplne vyvracia celú historickú vedu.
To je jediný dôvod, prečo sa objav storočia „zmenšil“ na kamienky paleolitickej éry, ktoré začali následne vysmievať. Možno len súcitiť, ak predpokladáme, akou osobnou tragédiou sa tento výsmech zdravého rozumu pre profesora Močanova stal… Podľa mňa je to jeden z najistejších dôkazov zatajovania objektívnych informácií. Prečo to skrývať – je to zrejmé: aby sa znova neprepísala celá história.“
Dá sa to však vysvetliť len lenivosťou v prepisovaní histórie? Existencia v minulých storočiach minimálne dvoch etáp falšovania histórie, ku ktorej došlo po posledných dvoch globálnych katastrofách, jasne poukazuje na zlomyseľnú vôľu určitých síl zatajiť pred nami našu skutočnú minulosť. Koniec koncov, samotné tieto katastrofy a prítomnosť vysoko rozvinutých civilizácií v minulosti oficiálna veda úplne popiera. A zrejme práve preto, že nielen technológiu, ale aj sociálnu štruktúru našej spoločnosti nemožno porovnávať s tým „zlatým vekom“, ktorý sa zachoval iba v mytológii rôznych národov. Ale aj napriek snahám parazitov sa Zlatý Vek znovu nezadržateľne blíži..
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info