Človek môže všetko! (1960)
Nenaplneným snom z detstva som získal sto neznesiteľných „prečo?“. Čo môže človek? Kde sú hranice ľudského „môžem“? Nie je možné ich posunúť? Ak áno, ako?… Prirodzenosť človeka… Čo je to?
My sme s pedagógmi Kizlyarskej základnej umeleckej školy preverili: schopnosť k jednému druhu činnosti sa skladá zo schopnosti k iným. Talent, to je syntéza mnohých talentov. Aby bolo možné vychovať špecialistu, je nutné rozvíjať „človeka všestranne“, človeka v celom…
A dnes som pripravený pokojne a s istotou, s plnou zodpovednosťou tvrdiť: „Človek môže všetko!“ A to nie je slepá viera. Dajte človeku možnosť môcť!
Hlavne vďaka pochopeniu tohto hesla napredovalo formovanie myšlienky viacúčelovej školy, školy – komplexu, ktorej cieľom je rozvíjať všetko, čo zahŕňa pojem „človek“.
Človek! Ten, kto kedysi prvý takto nazval nášho predka, urobil vynikajúci pedagogický objav. Človek – čelo vekov (vek – storočie), to znamená čelo, myseľ, tvár storočí, myseľ formovaná stáročiami, myseľ ako výsledok miliárd rokov evolučného rozvoja prírody. My nezačíname od nuly, my berieme štafetu od stáročnej histórie rozvoja života. A my musíme, v triede hovoria: „Dobrý deň, deti!“, majte na pamäti hlboko zmysluplné „Dobrý deň, stáročia!“ A pokiaľ „Dobrý deň“ s tým istým zmyslom povie celá škola a vytvorí podmienky pre rozvoj prirodzenosti človeka, tak každý občan krajiny detstva a my spolu s ním opodstatnene prehlásime: „Človek môže všetko!“
Vrátiť škole pocit (1970)
Aktivita intelektuálnych síl vychádza z vysokej aktivity dvoch vzájomne prepojených foriem myslenia: slovesného a obrazného, ktoré sú založené na aktivite pocitových foriem vnímania. Aké je z toho ponaučenie? Čím jasnejšie sa vynorila predmetná štruktúra učebného procesu s plnoprávnymi hodinami telesnej výchovy, práce, hudby, tvorivého umenia, tým ostrejšie vystúpil problém času, problém učebného zaťaženia študentov.
Vďaka hygienicky opodstatnenej redukcii (do 30-35 minút) času lekcií „rečových“ a „obrazných“ cyklov stanovených v pláne podľa princípu zmeny činnosti, boli vytvorené objektívne podmienky pre zapojenie vnímania študentov od prvej do poslednej lekcie pre formovanie zvyku intenzity s výsledkom pracovať.
Pocit vlastnej dôstojnosti – zdroj energie rozvoja osobnosti (1970)
Pokiaľ by sa ma spýtali: „Existuje prvá tehlička, príčina príčin, zdroj energie rozvoja osobnosti?“, ja by som odpovedal: „Je! Je to pocit vlastnej dôstojnosti, svojej hodnoty medzi ľuďmi“. A motorom rozvoja by bolo možným nazvať úspech v tej alebo inej činnosti. Úspech, dokonca aj najmenší, v konkrétnom diele potrebnom pre ľudí, je začiatkom vývoja osobnosti.
Rozhodujúci význam v tomto má obľúbená práca, v ktorej je duša, v ktorej sa „ja“ otvára a formuje najúspešnejšie. Preto je hlavnou úlohou školy, spolu s učením základných vied, poskytnúť každému študentovi možnosť mať svoju obľúbenú prácu, dielo. Škola – komplex otvorila pre deti množstvo ciest ako sa presadiť v dobrých skutkoch, nasmerovala ich energiu hľadania seba do prúdu pravého rozvoja osobnosti. Študent zapojený do rôznorodej činnosti prechádza cez reťaz porážok a úspechov a nie iba cez jedny víťazstvá alebo porážky. Život v škole vychováva v dieťati bojovný charakter, vôľu a optimizmus, túžbu prekonať ťažkosti. Poznávaním úspechov a porážok sa stáva citlivejším k úspechom a neúspechom kamarátov. Silnie v ňom základ dobra, hodnotná kvalita – empatia, schopnosť prísť na pomoc.
Zahĺbenie, ponorenie! (1980)
Odvtedy ako ma prvýkrát znepokojil problém talentu prešlo viac ako dvadsať rokov. Nebol deň, aby som nerozmýšľal o ňom.
A vznikla myšlienka: A čo ak sa pozrieme na našu podstatu inak? Iným spôsobom sa pozrieť na naše telo, mozog? Predstaviť si ich ako jeden celok? Veľmi pekné slovo: rozum. V ňom je počuť dva: roz a um. Jediná myseľ.
Vo vytvorení podmienok pre včasný rozvoj všetkých vnútorných síl dieťaťa, všetkých jeho predpokladov, je kľúč k talentu. Zdá sa, že kľúč k riešeniu problému času je nájdený. Myšlienka nevznikla v školskej triede, ani za pracovným stolom, ale na dedinskej ulici, v obraze, ktorý poznáme z detstva…
Studňa, krúti sa bubon, namotáva reťaz a zdvíha plné vedro s čistou pramenitou vodou. Prázdne vedro s ozvenou padá do priepasti. Šplechnutie a ponorilo sa do vody. A zrazu slovo – kľúč, slovo – obraz – ponorenie! Za týmto obrazom druhý: reťaz, oká, ktoré sú pevne spojené medzi sebou vyťahujú plné vedro. Zapojila sa myseľ. Školské predmety – tie isté oká. Ale spojenie v hlave študenta nenastane. My sa ich snažíme umelo spojiť v cieli, ale je nutné hneď na začiatku pevne spájať body, témy, existujúce pod obalom učebnice, do harmonickej spájajúcej spoločnej myšlienkovej konštrukcie Poznania.
Je nutné ju pochopiť, ponoriť sa do podstaty, to znamená, osvojiť si túto myšlienku. Ponorenie. Ponorenie – to je spôsob poznania. Je logické používať ho predovšetkým na začiatku zoznámenia sa s učebným predmetom, aby sa oň vytvoril záujem.
V tradičnom vzdelávacom systéme každá ďalšia lekcia (nová dominanta), akoby vymaže predchádzajúcu, znehodnotí jej význam. Aby sa rozhodol nájsť „svoj“ predmet, je nutné ponoriť sa hlboko do neho a nie metať sa a kĺzať po jeho povrchu. Pritom práca by sa mala plánovať tak, aby v rôznych činnostiach boli zapojené všetky analyzátory (zrak, sluch, motorika), aby sa individuálne úlohy striedali so skupinovými a kolektívnymi, reprodukčné úlohy s tvorivými.
Potrebuje človek veľa? Veľa! (1980)
Nová forma organizácie vzdelávacieho procesu umožnila oveľa zaujímavejšie a premyslenejšie organizovať druhú polovicu dňa, vyučovanie podľa záujmov. Ukončila sa povinná výučba. „Teraz si slobodný. Čo ťa zaujíma študent? Aký je tvoj záujem? Ty ešte nevieš? My ti dáme možnosť vybrať si. Hľadaj, skúšaj! Snáď môže byť iná pozícia školy?
A potrebuje človek veľa? Veľa. Je nevyhnutné, aby ho niekto vypočul, dozrel na neho v dobrom. A on rozkvitne, vyrastú mu krídla a nebudú pre neho existovať prekážky.
O metóde vzdelávania
Naša výchova sa stala väčšinou verbálna. Nie je to dôvodom mnohých našich problémov? Dnes nám chýbajú vzdelávacie aktivity. Ako je známe, je jeden spôsob, ako naučiť zodpovednosti: Vložiť ju na človeka.
Musíš… Koľkokrát znelo toto krátke slovo, keď bolo nutné prekročiť cez „nechcem“, „nemôžem“, keď bolo potrebné pomôcť ľuďom.
Musíš… krátky, ale stručný príkaz samému sebe, keď sa zdá, že už nie je síl, keď sa chce tak oddýchnuť, ľahnúť si, relaxovať.
Musíš! – Príkaz vôli, k rozhodujúcej akcii.
Musíš! – to znamená chcem pomáhať ľuďom, prajem človeku šťastie.
Z tohto „musíš“ vyrástla jedna z hlavných línii našej pedagogickej práce v škole, našej práce na sebazdokonaľovanie – „musíš“ je rovné „chcem žiť pre ľudí, chcem zanechať na Zemi stopu Dobra“. Práve také „musíš“ sa vychovávalo v pracovnom tábore a cez neho sa potvrdilo v škole.
Človek je silný pamäťou a vierou (1970)
Detstvo – doba snahy človeka ku všetkému krásnemu. Nikdy tak netúži po kráse ako v tomto období. A ako je dôležité pomôcť mladej duši uvidieť pravé Veľké v živote a v človeku. V pracovnom tábore sme sa snažili vytvoriť také podmienky, také vzťahy, aby deti mohli čo najhlbšie uhasiť smäd dokonalosti. My sme učili a učili sa sami na obrazoch prekrásneho, ktoré nám dáva história našej krajiny.
Z generácie na generáciu prenáša ľudí s hrdinským osudom do súčasnosti a budúcnosti vďačná pamäť národa. Svätá pamäť. Človek je silný pamäťou a vierou! Veľkosť človeka je vo veľkosti jeho národa. Hrdinovia, pamäť o nich, to je svätyňa, neoceniteľný poklad, ktorý živý naše životy. To je dôvod, prečo sme kládli veľkú pozornosť na príbehy o hrdinoch, piesne o nich, emocionálnom pozadí, ktorý rodí pozornosť a dôveru.
Vatra, noc, ticho. Každé slovo preniká do srdca, fantáziu prenáša do tých časov, do toho prostredia, k tým udalostiam, o ktorých sa hovorí v príbehoch, alebo sa spieva v piesňach.
Verím v pedagogiku boja (1980)
Pedagóg môže dosiahnuť najlepší výchovný efekt, keď spolu so študentom sníva a približuje sa k snu. Presnejšie povedané, smeruje proces rastu študenta, nabáda k aktivite, k sebazdokonaľovaniu v súlade s jeho predstavou o ideálnej ľudskej osobnosti.
Sen otvára perspektívu, jeho výška mobilizuje sily, zakaľuje vôľu, charakter. Ale reč nejde o prázdnom snívaní, ale o vybudovaní pomyselného „ja“ z existujúcich predpokladov, originálnej osobnosti. Aká by mala byť naša pedagogická pozícia: „Budeme spoločne bojovať, spoločne žiť, spoločne pracovať nad sebou, budeme bojovať teraz a pripravovať sa na zajtrajšok, na ešte intenzívnejší boj. Dôraz musí byť veľmi presný: Nie tak, že „zdokonaľuj sa, napreduj a ja budem pozerať ako to robíš a podobne“, ale „my spolu budeme povinne rásť, pretože sme zodpovední za svoju krajinu“. On sa nepripravuje k boju, ale bojuje už teraz.
Ja neverím pedagogike vysielania. Verím pedagogike boja, nie boja vedľa študenta, ale spolu s ním bok po boku. Chcete, aby deti žili šťastne a veselo? Snívajte s nimi. Chcete vychovať nebojácnych bojovníkov za svetlé, vysoké, dobré? Učte ich snívať o svetlom, vysokom a dobrom. Chcete zabiť osobnosť? Zabite sen.
Deti sa nemôžu vychovávať po detsky! (1980)
Pri rozmýšľaní nad zlepšením študentskej samosprávy sme jasne videli, že je potrebné vytvoriť inú štruktúru kolektívu. Nakoniec sme dospeli k pracovnému kolektívu študentov s rôznymi vekovými kategóriami.
Produktívna práca, to je kolosálny prostriedok vzdelávania, už len preto, že nimi vytvorené obsahuje názornosť, materiálnosť, akumuluje v sebe kvality osobnosti tvorca, vytvára snímku jeho silných a slabých stránok. Podnik, kde pracujú deti, by nemal mať za cieľ plán, zisk, ale vzdelanie, rozvoj harmonickej osobnosti, mnohostrannú prípravu k práci. Preto by nemal byť úzko špecializovaný, ale všestranný, mnoho odborový.
Pozícia staršieho – prednášajúceho, na ktorú sa dostali naši študenti, tvorila zázraky. Za jeden rok väčšina členov kolektívu prejde úlohou hlavného prednášajúceho tej alebo inej úrovne. Potom už v pozícii bežného študenta aj naďalej aktívne riešia všetky problémy života kolektívu, bránia svoj názor, pravdu, pokiaľ je to nutné pre záujem veci, cítia sa zodpovední za prebiehajúce.
Deti sa nemôžu vychovávať po detsky. Dieťa hrá úlohu, ktorú mu poskytujú okolnosti. Malá úloha vychováva malého človeka, veľká úloha vychováva veľkolepú osobnosť.