Všeobecne sú známe prípady prírodného zrastania drevín, hlavne nadzemných častí, pretože každý, kto má záujem, to môže ľahko pozorovať. Ale oveľa častejšie sa vyskytuje zrastanie koreňových systémov, hoci vidieť to je oveľa menej pravdepodobné, keďže možnosti bežného pozorovania sa prakticky nevyskytujú. Avšak tento jav je možné pozorovať v prípadoch, keď víchrica vyvráti strom aj s koreňmi, alebo pri vytrhávaní starých ovocných sadov. V lesoch boli pozorované prípady, keď boli stromy toho istého druhu schopné vytvárať zrasty koreňovej sústavy medzi sebou. Týmto spôsobom mohla byť skupina stromov tak tesne spojená medzi sebou, že pri výrube celej skupiny stromov, okrem jedného, zostali všetky korene, aj vyrúbaných stromov, živé.
Koreňové zrasty je možné pozorovať pri vytrhávaní ovocných stromov v hustých sadoch, kde sa koreňové systémy úzko prepletajú medzi sebou. Týmto spôsobom sa môžu zrásť v menšej miere aj korene stromov rôznych druhov. Frekvencia prírodného zrastania koreňových systémov nie je prekvapivá, pretože v pôde sú zabezpečené všetky potrebné podmienky na úspešné zrastanie medzi jednotlivými koreňmi. Hlavne ide o pevné osadenie, spojenie a tenká ochranná vrstva v kôre koreňov.
Zrastanie koreňov zaujíma prírodovedcov už dávno. Zvlášť skutočnosť, že z jednej rastliny do druhej sa cez zrastené korene zdieľa voda, živiny a rôznorodé toxické látky. Pozorovania vedcov ukázali, že zrastanie koreňov bolo zistené u viac ako 150 druhov drevín a určite sa vyskytujú aj u iných druhov. Pritom sa vyskytuje u predstaviteľov krytosemenných aj nahosemenných, mladých aj starých stromov.
Najčastejšie sa zrastajú korene s priemerom 1 – 2 cm. Pomocou rádioaktívnych izotopov sa podarilo zistiť, že v porastoch duba veľkoplodého bolo 36 stromov medzi sebou prepojených priamymi alebo nepriamymi zrastami. Každý strom sa ukázal spojený cez koreňový systém s 3 – 4 susednými stromami.
Frekvencia a doba zrastania koreňov závisí od druhu stromu. Najväčší výskyt zrastania koreňov je charakteristický pre brezu, jaseň zelený, dub letný, javor mliečny. Podľa najväčšieho výskytu, sily a rýchlosti zrastania, sa druhy drevín rozdeľujú na tri skupiny:
Druhy ľahko a pevne zrastajúce za 1 – 2 roky po dotyku koreňov, alebo v roku, kedy sa uskutočnil dotyk s vytvorením spoločného obehového systému (breza previsnutá, jaseň zelený).
Druhy, ktoré potrebujú na zrastanie 3 – 5 rokov spoločného dotyku koreňov. Spoločný obehový systém sa vytvára po niekoľkých rokoch po zrastení (dub letný, javor mliečny, brest väzový, brest sibírsky, borovica lesná, smrek obyčajný, orech, slivka, hruška, jarabina).
Ťažko zrastajúce druhy (agát biely, gledíčia trojtŕňová).
Povaha zrastania koreňov je rôzna formou, pevnosťou a stupňom zrastania. Rozlišuje sa niekoľko typov:
Korene v mieste zrastania idú paralelne (paralelné zrastanie).
Korene v mieste zrastania sa pretínajú vo výraznom uhle (zrastanie na kríž).
Korene sa pretínajú prepletaním a zrastanie jedného koreňa sa vyskytuje dvakrát s dvomi inými koreňmi.
Horizontálne korene zrastajú s hrubšou časťou vertikálneho koreňa alebo v mieste koreňového krčku iného stromu. Pri zrastaní v prvých troch typoch sa neprejavuje zmena smeru a charakter rastu koreňov. Ale vo všetkých prípadoch zrastania podľa štvrtého typu sa pozoruje zníženie intenzity rastu koreňa, ktorý prišiel z iného stromu. Tento koreň býva dobre vyvinutý, ale blízko miesta zrastu (0,5 – 1,5 m) končí rozvetvením tenkých koreňov.
Typy zrastania koreňov podľa stupňa intenzity:
Zrastanie koreňov tkanivami nachádzajúcimi sa za kambiom (do 1/3 polomeru koreňa).
Hlboké zrastanie dreva (od 1/3 polomeru koreňa do jadra).
Veľmi hlboké zrastanie so vznikom letokruhov z celkového rastu.
Hlavnou podmienkou zrastania koreňov sa zdá byť kompatibilita a tesné umiestnenie koreňov. Zásobovacie korene sa zrastajú menej často. Najčastejšie k zrastaniu koreňov dochádza pri stlačení koreňov, keď rastú v blízkostí kameňov a tesne sa dotýkajú. Ale k zrastaniu dochádza aj pri chýbajúcich kameňoch v pôde. Okrem zrastania koreňov sa v mnohých prípadoch pri stlačení koreňov počas rastu vyskytuje tvorba kalusu v miestach, v ktorých sa korene pretínajú. Najúspešnejšie zrastanie nastáva pri priblížení koreňov k sebe pod ostrým uhlom.
Vzhľadom na to, že zrastanie koreňov je jav bežný, zvyšuje sa s nárastom veku rastlín. S nárastom počtu plného zrastania koreňov vzrastá aj množstvo „rodinných“ koreňových systémov, keď k sebe zrastajú koreňové systémy niekoľkých stromov.
V takých prípadoch po výrube jednotlivých stromov zostávajú živé pne. Väčšina obyčajných pňov hynie po 1 – 2 rokoch po výrube stromu. Spoločenstvo stromov môže byť tak efektívne spojené zrastenými koreňmi, že pokiaľ sa vyrúbu všetky stromy okrem jedného, tak celá koreňová sústava spoločenstva stromov môže prežiť vďaka vstupu sacharidov a rastových regulátorov z koruny jedného stromu.
U pňoch zrastených so živými stromami často trvá po dlhú dobu kambiálny rast. Podľa pozorovaní vedcov, pri selektívnom výrube porastov jedli douglasovej 45 % pňov po výrube ďalej rástlo a mnohé zostali živé aj po 33 rokoch a viac po výrube. Od stromov darcov sa 65 % živých pňov nachádzalo menej ako 2 m, ale niektorí darcovia podporovali existenciu živých pňov až na vzdialenosť 10 m. Živé pne sú časté u smrekovca opadavého, borovici, jedle, buku a mnoho iných druhov, vrátane ovocných. Ich vek je rôzny (u ihličnanov 38 – 87 rokov).
Pomocou použitia rádioaktívnych izotopov bolo zistené, že zrastanie koreňových systémov môže byť nielen priamo pri sebe dvoch alebo niekoľkých rastúcich stromov, ale aj medzi stromami, ktoré sú až za niekoľkými v rade rastúcimi. Všetky zrastené stromy v spoločenstve, vzhľadom na vek, rôznymi podmienkami rastu, majú rôzne rozmery koruny. Pozorovania ukázali, že stromy s menším vzrastom a s horšími podmienkami dostávajú časť a všetko potrebné od najviac rozvinutých dominantných stromov. Také vzťahy umožňujú žiť týmto utláčaným stromom oveľa dlhšie, čo je veľmi užitočné pre existenciu spoločenstva v prípade výrubu dominantných stromov.
V prípade výrubu, alebo úhynu stromov v prvých rokoch, bol rast kambia spomalený. V nasledujúcich rokoch silnel a koreňový systém týchto pňov zásoboval vodou a živinami pôdnych produktov živé stromy a oni na oplátku týmto koreňovým systémom dodávali potrebné sacharidy a rastové látky. Rast živých stromov sa pritom urýchľoval.
Jedinou ťažkosťou pri zrastaní koreňov pre spoločenstvo rastlín je možnosť prenosu cez korene rôznych toxínov a patogénov, čo môže spôsobiť smrť všetkých rastlín v spoločenstve. Takými toxínmi môžu byť herbicídy. Medzi patogénmi chorôb môžu byť vírusové a plesňové ochorenia.
Pri hniezdovej výsadbe ovocných drevín bolo pozorované časté zrastanie koreňového systému, ale zrastanie je pravdepodobné aj pri normálnom spôsobe výsadby. Výhodou pri hniezdovej metóde výsadby a následnému zrastaniu koreňov je, že v prípade úhynu jedného, alebo niekoľkých stromov, koreňový systém spoločenstva naďalej vyživuje živý strom. Pritom sa zrýchľuje rast a zvyšuje úrodnosť vďaka širokému koreňovému systému. V zásade je možné vytvorenie širokého koreňového systému aj pri umelom štepení koreňov.
V. Šalamov