Autor:
Keď prestali hrkotať večerné kolovraty, pochytili ženy do rúk ihly, aby vytvorili prekrásne dedinské umelecké diela, v súčasnosti nepoznané a nepotrebné.
Výpočet prác, ktoré konali ženy v mojej rodnej obci Osuské, bude hádam aj nudný, ale pre dnešnú odbornú manipulátorku, stojacu pri plno mechanizovanom stroji a obmedzujúcu sa svojím výkonom na jeden stereotypný pohyb, bude univerzálnosť mojich spoluobčianok spred takmer stopäťdesiatych rokov zaujímavá.
Na Osuskom žena bola dobrým duchom domácnosti, udržiavajúc jej autoritu vnútri i navonok. Už len jej pracovný výkon slúžil za vzor a za vzpruhu ostatným. Na Osuskom koncom 19. storočia denný rozvrh prác gazdinej nemohol sa nazvať prázdnym a jednotvárnym. Prvá vstáva, len čo začína svitať. Opatruje najskôr hladnú hydinu, dojí kravy, varí frištuk, raňajky, vystrája deti po povinnostiach, jednotlivých členov rodiny do poľa, alebo každý už vedel čo treba robiť , išiel rovno po svojem. Len čo sa dom vyprázdni, varí obed pre všetkých, domácich i nájemcú, najatých na poľné práce. Už okolo desiatej je všetko hotové. Berie jedlo do nosákov – zvláštne hrnce s uchom na pohodlné nesenie, beží na roľu, neodpočíva, už rukami trhá na roličke keď len zelinu narastenú v úvratiach, aby ludé nerobili reči. Keď slnko sa chýli nad obzor, vezme nošu trávy na chrbát, pre prilepšenie kravičke na dojenie a ponáhľa sa prvá domov. Veru, to by bola gazdiná, aby išla z poľa domov a nic nenésla na chrbte. Gazda, vrátivší sa s čeliadkou , pokladá za samozrejmé, že si hneď sadne k teplej večeri, ktorú medzitým žena stačila pripraviť. Nasledujú rozličné záverečné scény usilovnou prácou naplneného dňa, reči o vylepšenie porastu na roličkách, ktoré sa neobídu bez zásahu gazdinej. Nastáva večerný kolotoč prác; zase hydina, zase dojenie kráv a kŕmenie svín a prasiec, doupratovanie domácnosti, uloženie detí na spánok. Či v zime, či v lete, pravidelne bije desiata i jedenásta hodina, keď aj gazdiná môže pomýšľať na odpočinok. Podriemuje však obyčajne len na jedno oko, najmä, ak hlava rodiny má tvrdý spánok a na sluhov sa nemožno spoľahnúť. Zavše treba namiesto manžela odskočiť do maštale, či sa krava od hranta neodtrhla, či sa kone nekopú a nekúšu, či malé, ešte ceckové teliatko jeho matka nepriľahla.
Moji občania z konca 19. a začiatku 20. storočia však odlúčenosť od sveta vôbec nepociťovali. Obsahom ich života bola práca, ktorá im nahradila zábavu, kultúrne vyžitie i spoločenské styky. Práca sa, pravda, nepokladala za prívlastok otroctva, za prostriedok vykorisťovania, pretože každý si budoval ňou vlastné dielo, ktorým si nielen zabezpečoval vlastnú existenciu, ale sa ním chcel aj pochváliť. Dobre zorané pole, pekne upravené hnojisko, čerstvým dochom pokrytá strecha na stodole, nová, priestranná šopa, nová vyšitá zástera, čepiec, sukňa, rubáč – to boli výdobytky vlastného umu, vlastnej pracovitosti, ktoré podávali svedectvo o hospodárovi aj domácej gazdinky.
Skromné styky človeka s človekom obmedzovali sa výhradne len na rodinu, príbuzných a niekoľko známych. Jediným účinným faktorom, zbližujúcim ľudí, bolo manželstvo, uzavreté medzi mladými ľuďmi, ktorých dovtedy nepútal nijaký iný záujem. Pritom sa uplatňovala zásada, alebo akési nepísané pravidlo, že mládenec si nemá chodiť hľadať nevestu mimo rodnej obce. Ak toto pravidlo porušil, ponížil sám seba v očiach spoluobčanov. Ejha, to je veru nejaký ženych, hovorilo sa o ňom, ten si ani doma nevestu nevedel vybrat ! Žiadna ho nechcela.
Ak o mužoch možno povedať, že ešte i na začiatku 20. storočia strávili celý svoj život v odlúčenosti od ostatného sveta a že jediným motívom ich existencie bola práca, platí to o ženách vo zvýšenej miere. Ženy išli ešte oveľa ďalej. V svojom mladom veku, keď ich choroby neprenasledovali a starosti príliš netlačili, menili svoje práce na akýsi umelecký výkon, sprevádzaný hovorom a veselým spevom. Výsledky ženských prác na poli museli však poskytovať bohatú pastvu pre oči. Zemiaky, fazuľa, a repa nesadili sa do jednotvárnych riadkov v smere dĺžky role, šikmo k medziam a brázdam, čím vznikal tzv. vzorek, ako položené rôznofarebné dlaždice. Keď sa sial mak, gazdiná si vždy zadovážila také semeno, ktorého kvety boli červené alebo fialové. Pole s bielym kvetom maku bolo na Osuskom zriedkavosťou a patrilo sedliakovi – nedbalcovi, nemajúcemu zmysel pre krásu.
V takých rodinách, kde nemali chlapcov, muselo domáce dífča ,dievka sotva dosiahla svoj ôsmy alebo desiaty rok, obstarávať úlohu pastiera. Stádo nebývalo síce veľké. Tvorili ho tri štyri kravičky, alebo odrastlejšie teľce. Pokiaľ toto stádo bolo krotké a disciplinované, nebola s ním nijaká oštara. Ale keď začala na ne pôsobiť napríklad horúčava, alebo dráždenie múch a nezvyklý zvuk hromu za búrky – každá mamička vystrájala svoje dievčatko na pastvu ustrašeným pohľadom, niekedy i s bolestným srdcom.. Pokiaľ však siahala pamäť Osušanov, nestala sa nikdy nijaká katastrofa, súvisiaca s pasením statku. A to hádam preto, že malých pastierikov, dievčeniec i chlapcov bolo vždy viac pohromade a vládla medzi nimi istá, hoci aj primitívna solidarita. Dievčence oddávali sa pri pasení svojím vlastným zábavám. Patrilo k ním šitie moderných návrhov pre jednoduché, z handričiek vyrobené bábiky, hlavne však zbieranie poľných kvetov, vitie vencov a kytíc. Už pri týchto prvých krokoch vonku v prírode zoznamovali sa dievčence so základmi botaniky. Naučili sa rozoznávať úžitkové rastliny od obyčajnej buriny, jedovaté od neškodných, škaredé a odporné od pekných. Ale aj s ostatnými prírodnými javmi prišli do styku. Skaly, štrky, pramene, búrky, smršte , potoky, jarky, výmole, lesy a húštiny prestali byť pre ne tajomstvom. Pobyt na pasienku stal sa pre ne skutočnou praktickou školou, keďže teoretická výchova za zimných mesiacov bola veľmi slabá.
Po skončení pasáckých rokú vstupovali dievčence – trochu už povyrastané , okolo svojho 14. – 15. roku , do života so značnou zásobou vzácnych poznatkov a skúseností. A tie veru i potrebovali k prácam, ktoré vykonávali pod vedením a za účasti svojej matky. Obsah, rozsah, čas i tempo týchto prác , určovali ročné obdobia, trojpoľný hospodársky systém—časť chotára bola osiata oziminami, iná jarinami a tretia sa úhorila, a pravda, snaha dorobiť si všetko, čo je pre domácnosť potrebné. Kým muži zaoberali sa prevažne prácami siatin a obilnín, ženy mali na starosti sadeniny okolo domu v záhradách, ako i na poli. Pestovanie zemiakov, maku, fazule, kŕmnej repy—cukrovka sa ešte vtedy nedorábala, kapusty a ostatnej zeleniny—to bola doména ženskej činnosti. Počnúc zasadením, cez dvoje okopávanie , jedno kopcovanie , navŕšenie kopčeka okolo zemiakov, až po kopanie , konečný zber a uskladnenie úrody v sýpke, komory alebo sklepe—pivnici, všetko to prešlo pracovitými rukami ženy. Pri sadeninách čiastočne pomáhali aj muži, aspoň pokiaľ išlo o všeobecné práce. V jednom ohľade však vládla žena suverénne, v odbore pestovania konopí.
Výživa a šatenie mali rovnakú dôležitosť ,preto pestovanie konopí ; na odev, posteľné plachty i vyšívané ozdobné prehozy—sa šanovali na slávnostné príležitosti, stolové obrusy, vyšitými ornamentami zdobené uteráky, rubáše, kroje a jeho doplnky, to všetko prešlo rukami ženy. Nebola to len nejaká nadpráca, ktorú si žena vymyslela, ale vysoko umelecké dielo vydreté zrobenými rukami , precítené srdcom, kumšt a fortieľ narábať s ihlou a rôznofarebnú cvernu presne umiestniť vpichom do správneho štvorca a susedným vyviesť na líce plátna. Aká je kvalita plátna, taká aj výšivky.
Pracovitosť Osuských žien nebola iba pekne obrobená v chotári roľa ,záhrada, humno, uprataný dom, čistý dvor a obriadená hydina. Pri vykonávaní každodennej skoro mechanickej práce bola mysľou už v ďalšom dni: Panebože len aby aspoň zajtra nepršalo, lebo z role nedovezieme nachystanú aj dobre opatrenú úrodu, prídu déšče, šecko zhnije, budeme hladovať. Dlhé zimné večeri , keď prestal hrkot kolovratov, pradená sú už pekne poskladané, uložené do fioka bohato zdobenej almary, mysľou vyšíva vyznačené barevné ornamenty na sukniach ;prvú musím vyšiť pre najmladšiu, lebo nemá v čom chodiť do kostola, postaršej už nosiť nemôže na hanbu svetskú, víde celá rodina
S konopným plátnom sa však tiež veľmi šetrilo. Aj v najtuhších zimách obliekali si muži len jedny gate. Prakticky chodili vlastne polonahí, keďže konopné plátno bolo veľmi riedke, najmä u horších druhov. Obliecť si dvoje konopné nohavice – jedny na druhé – a chrániť sa tak pred zimou, pokladalo sa za hanbu. Iba chorľavým a starým ľuďom priznávali sa isté ústupky, sprevádzané však obyčajne uštipačnými poznámkami.
Ženský odev hotovil sa tiež z konopného plátna, s výnimkou čepca a zástery. U žien bola spotreba materiálu oveľa väčšia, vzhľadom na módu širokých a nariasených, ako harmonika poskladaných sukní a na voľnejšie, nepriliehavé rukávce. V Senickom a Myjavskom okrese, najmä na kopaniciach, nosili ženy ešte na začiatku minulého storočia , ba až do druhej svetovej vojny iba konopné sukne, tzv. kasanice.
Veľká potreba konopí v sedliackej domácnosti bol vzácny produkt, ktorému sa venovala zvláštna pozornosť. Ba dokonca možno hovoriť o istom kulte konope.Za živú magickú bytosť pokladalo sa v mojej rodnej obci obilie. Otrusiny chleba nesmeli sa nikdy odhodiť do smetí, alebo dať ošípaným. Tie sa vždy spálili, ako obeť nejakým nadprirodzeným bytostiam a silám. Podobnej úcte tešili sa aj konope. Odpadky pri ich spracovaní tiež boli určené , ako zápalná obeť nejakému neznámemu božstvu. Tento intímny pomer medzi človekom a rastlinou vytvoril sa počas jej pestovania a spracovania. Ani zemiaky, ani kapusta, mak alebo fazuľa, ba ani obilie nebolo také náročné ako konope, nepodliehalo pri dorábaní takej komplikovanej procedúre. Hádam preto sa zblížil roľník natoľko s konopami, lebo výrobky z nich uspokojovali okrem praktických potrieb do istej miery i jeho estetické požiadavky. Preto sa pestovali v doline, nie na vŕškoch, a pravidelne blízko obce.
—– I.časť—–
Alojz Malíšek
(bez úprav, pozn. redakcie)