V roku 1827 v Rusku v Tomskej gubernii, ktorá zaberala obrovské územie dnešnej Novosibírskej, Tomskej, Kemerovskej a Altajskej oblasti, pripadalo 4,5 včelstiev na jedného obyvateľa, v úľoch a v ležiakoch (dutých úľov z kmeňov stromov) ešte viac. Nie náhodou pre mladých po svadbe zapálili sviečku zo 16 kilogramov včelieho vosku, aby v okamihu počatia pritiahli dušu dieťaťa z najvyššej úrovne.
V súčasnosti je spotreba medu v Rusku priemerne 0,2 – 0,3 kg ročne, čo je asi 200 krát menej, ako pred 150 rokmi, pritom odporúčaná norma je 50 – 100 gramov denne. Odborníci tvrdia, že pri spotrebe 50 – 100 gramov medu denne, ktoré by nahradili cukor, by sa rapídne znížil výskyt mnohých ochorení.
Prekrútené historické zdroje sa snažia skrývať pravdu o mede a liečbe medom, keď napríklad tvrdia, že včelárstvo sa začalo rozvíjať v Rusku začiatkom 19. storočia. V skutočnosti sa v Rusku chovali domáce včely a konzumoval sa med lesných aj domácich včiel minimálne už v stredoveku. V roku 1523 – 1524 Alberto Kampenze v správach rímskemu pápežovi „o veciach Moskovii“ hlási o značnom zbere medu a vosku na Rusi, keď poukazuje na to, že obyvatelia držia v blízkosti svojich domovov domáce včely, ktoré sa dedia z generácie na generáciu.
Ďalší príklad poukazuje na udalosť z archívov: Moskovský cár za previnenie kniežaťa Romodanského konfiškoval jeho majetok, v ktorom sa nachádzalo aj 543 úľov s včelami a 644 prázdnych úľov.
Už v dávnych dobách sa med používal vo forme daru. Existoval pojem „medový mesiac“, ktorého názov je odvodený od staroslovanskej tradície darovať mladomanželom súdok s medom. Mladomanželia museli zjesť darovaný med v priebehu mesiaca. Tým sa príbuzní a blízkí starali o zdravie mladých manželov a ich budúcich detí, pretože tento produkt je bohatý na rôzne vitamíny, aminokyseliny, fermenty a má vysokú výživnú hodnotu.