Rozhovor s Alexandrom Sinelnikovom sa mi zdal veľmi zaujímavý a dôležitý. Z neho vyplýva, že sa nachádzame v situácii, v ktorej je len čiastočne možné stimulovať pôrodnosť materiálnymi a právnymi mechanizmami. Materský kapitál sa označuje za najlepší dostupný prostriedok, no toto opatrenie nepomohlo zvrátiť demografický trend, pôrodnosť zostala nižšia ako úmrtnosť.
To, čo odznelo v rozhovore, naznačuje, že veci sa posúvajú smerom k profesionálnemu rodičovstvu. Teda, že rodenie a výchova detí sa pre niekoho stane profesionálnym zamestnaním. Že toto povolanie sa môže stať hlavným a možno aj jediným zdrojom príjmov časti obyvateľstva.
Takéto úvahy naznačujú navrhované opatrenia, ako je zavedenie povinnej manželskej zmluvy, zvýšená zodpovednosť za rozpad rodiny, ako aj rozšírenie rôznych druhov materiálnej pomoci vrátane zlepšenia životných podmienok.
Toto je úplne pochopiteľný prístup. Má stimulovať želané správanie a potláčať nepotrebné. Spoločnosť je zároveň vnímaná ako istý druh sociálneho plynu. Úlohou inžiniera je dosiahnuť, aby sa jednotlivé atómy tohto plynu správali určitým spôsobom. Uplatňujú sa poznatky z oblasti termodynamiky, reguluje sa teplota, mení tlak a pod.
Pri predĺžení tejto línie si možno ľahko predstaviť, že čoskoro bude štát nútený plne hradiť bývanie a pokryť ostatné hmotné potreby manželov, aby mohli prestať pracovať a naplno sa venovať tejto záležitosti.
Prosím, pochopte ma správne. Ak sa v zásade spoliehame na obchodný prístup k otázke organizácie rodiny, pričom myšlienku lásky medzi manželmi vylúčime zo zátvoriek, potom je otázka celkom logická: prečo by v skutočnosti v tomto type súkromného podnikania mali byť len dvaja zamestnanci? Neuvádzame ďalšie možné formy tohto „podniku“, ale ponechávame to na fantázii čitateľa, pretože už presahujú rámec Zákonníka o rodine a prechádzajú do oblasti trestného zákona.
Možno je lepšie zamyslieť sa nad tým, čo vlastne tak brzdí pôrodnosť, že je potrebné prijať také mimoriadne opatrenia na jej stimuláciu? Chápeme, že to nie je len o peniazoch alebo životnom priestore a nie je to o zložitých právnych otázkach.
Ešte pred sto rokmi bolo celkom normálne mať päť detí. A neboli žiadne výhody od štátu, žiadne zlepšené podmienky. Nenavrhujem návrat do tohto stavu, ale navrhujem zamyslieť sa nad tým, čo tam bolo, čo tu už nie je?
Som si istý, že nejde o religiózne manželstvo a ťažkosti spojené s jeho rozpadom. Zdá sa mi nepravdepodobné, že ak v súčasnej situácii bude manželstvo ťažšie rozviesť, potom sa všetci náhle budú ponáhľať, aby sa oženili a mali deti.
Áno, na prvý pohľad bývalo ťažšie rozviesť manželstvo a pôrodnosť bola vysoká. Ale možno odpoveď spočíva v tom, čo sme zvykli nazývať tradičnou spoločnosťou? Prinajmenšom sú tieto tradičné spoločnosti veľmi odlišné a nie sú si príliš podobné.
Kľúčovým slovom tu nie je „tradičné“, ale „spoločnosť“. Dovoľte mi vysvetliť, čo tým myslím, na svojom osobnom príklade.
Mám 35 rokov, som otcom dvoch detí, som ženatý viac ako 12 rokov. Je to moje prvé manželstvo a dúfam, že aj jediné. Môj príjem bol nadpriemerný, aspoň z môjho platu sme mohli žiť dosť dlho a bolo to prijateľné. Obytná plocha bola malá, ale to vôbec nespomalilo narodenie druhého dieťaťa. Chceli sme dieťa bez toho, aby sme mali predstavu, že získame materský kapitál. Vo všeobecnosti som mal v mysli určité príslovie, ktoré môj starý otec opakoval: „Boršču je dosť pre každého.“ Touto frázou vyjadril hlboké pohŕdanie materiálnymi faktormi v otázke mať deti.
Samozrejme, nehovorili sme o potrebe mať tretie dieťa, aby sa populácia množila. Ale rodina mojich rodičov mala tri deti. Nezdalo sa mi to ako úplne šialený nápad. Keď však moja prvá dcéra trochu vyrástla, objavil som v súčasnej realite veci, ktoré úplne ukončili myšlienku mať ďalšie dieťa.
Keď som predložil dokumenty do poradovníka do materskej školy, zdalo sa nemožné tam dostať. Uvedomil som si, že svoje dieťa budem voziť do inej časti mesta. To ani nie je to hlavné, ale faktom zostáva, že je to bežné takmer u každého. V dopoludňajších hodinách bolo ťažké zaparkovať pri materskej škole, keďže iní rodičia hromadne privážali svoje deti na autách.
Zistil som tiež, že deti chodia po dvoroch medzi panelákmi až takmer do dospelosti pod dohľadom rodiča alebo príbuzného. To ma zarazilo z jednoduchého dôvodu, že ja sám som sa od svojich piatich rokov prechádzal po svojom dvore bez rodičov.
Bolo tam vtedy dosť veľa dospelých, ktorí boli prítomní tak či onak. Boli to niečí starí rodičia, matky s bábätkami. Nesledovali nás. Občas nám teda vynadali, keď sme naozaj začali byť chuligáni. Tvorili však dôležitú súčasť dôveryhodného a bezpečného výchovného prostredia. Rodičia sa s nami začali učiť až večer.
V tom všetkom bola nejaká spolupráca. Po vonku chodilo kopec detí samých. Rodičovský dohľad sa obmedzil na periodický krik z okna. Ale rodičia nás všetkých poznali a my sme poznali všetkých rodičov. A rodičia sa poznali navzájom.
Teraz už nič také neexistuje. Najprv som si myslel, že náš dvor je nejaký iný. Ale nie – je to tak všade. A nie sú tam žiadne susedské vzťahy. A v tejto veci neexistuje žiadna spolupráca. Každý je sám za seba a viac menej úplne sám. Ľudia by si neverili ani v tom, že sa postarajú o niečí majetok v neprítomnosti, nieto o svoje deti.
Ani nejaké viac-menej stabilné známosti neviedli k tomu hlavnému. Neviedli k spolupráci. Keď som bol dieťa, moji rodičia sa na ničom takom, samozrejme, nedohadovali. Proste to robili a hotovo. Žiadne rozprávanie.
Z dnešného pohľadu to vyzerá, akoby boli deti vtedy opustené. Ale v skutočnosti sú práve teraz samé so svojimi rodičmi. Hlavná vec, ktorá v súčasnej situácii chýba, je výchovné prostredie. Zmenšilo sa na veľkosť rodiny. A toto je katastrofa. Toto je katastrofa dôvery. Neverím týmto dospelým ľuďom okolo seba. Ani oni mne. To je všetko. Nemáme nič spoločné.
Ako si založiť rodinu a porodiť deti v takom prostredí, kde to vo všeobecnosti nikto nepotrebuje? Neexistuje žiadna spoločenská štruktúra, do ktorej by mala byť táto rodina vtkaná.
Veci sú ešte horšie. Bol som v nejakej relatívne stabilnej skupine známych, ktorí sa stretávali po univerzite, postretali sa v práci atď. S narodením detí boli kontakty s týmito skupinami značne obmedzené. Prečo? Povedzme, že forma trávenia voľného času málokedy zahŕňala prítomnosť detí.
Ale počkať, aké to bolo predtým? Rodičia nás zobrali na návštevu a hrali sme sa tam s inými deťmi. Ale teraz tam v mnohých rodinách neboli žiadne ďalšie deti. A tí moji vzácni rovesníci, ktorí sa tiež rozhodli mať deti, boli často takí vyčerpaní, že už nemysleli na žiadnych „hostí“.
Moja mladá rodina bola vlastne dlho izolovaná od spoločnosti. Na šok zo zážitku už nebolo ľahké zabudnúť. A naši priatelia sa na to všetko pozerali a nechápali, v mene akého veľkého cieľa robíme tieto, ako sa im zdalo, veľké obete?
Jedna vec je, keď sa sformovaná takzvaná bunka spoločnosti zabuduje do určitej štruktúry takýchto buniek a udržiava v nej stabilitu. Nie preto, že by existovali nejaké právne regulačné orgány, ale preto, že ide o sociálnu bunku v pláste ďalších buniek. Skúste sa rozviesť, keď ste votkaný do systému vzťahov s 200 ľuďmi. Tu nejde o to, ako rozdeliť byt. Sociálne väzby samy o sebe normalizujú vzťahy, udržiavajú ich v stabilnom stave a vytvárajú výchovné prostredie. A hlavne, takéto prostredie neničí lásku. Neprenáša vzťahy ľudí na čisto obchodnú úroveň.
Je jasné, že v tradičnej spoločnosti takéto spojenia zvyčajne existovali vo vidieckych oblastiach. Ale v socialistických časoch existovali aj v mestách. Teraz sú preč. Mestá sú ale rovnaké a rovnaké sú aj dvory. Ale spojenia a vzťahy medzi ľuďmi sú zničené.
Vo všeobecnosti z toho usudzujem, že je potrebné obnoviť výchovnú spoluprácu verejnosti. A nielen výchovnú. Obávam sa, že sa to nezačne samo zotavovať. Bez ohľadu na to, ako veľmi zvýšite tlak, na to, aby vznikla plnohodnotná bunka, musíte zabezpečiť oveľa zložitejší proces. Ak sa tlak a teplota neustále zvyšujú, neprinesie to žiadny úžitok. Navyše hovoríme o ľuďoch a nie o atómoch. Ľudia sú neporovnateľne zložitejší.
Upozorňujeme, že materiálne prostredie sa za posledných 50 – 60 rokov zjavne zlepšilo. Objavili sa neuveriteľné nové komunikačné a informačné schopnosti. Existujú mobilné telefóny, dokonca existujú chaty v dome a na dvore v najrôznejších instant messengeroch. Tento človekom vytvorený „horor“ by sa dal jemne obrátiť na dobro.
Nejako treba vrátiť ľuďom schopnosť vyjednávať, diskutovať o pravidlách spoločného života a dodržiavať ich.
Vidíte, keď som išiel s dieťaťom na prechádzku do jedného z nádvorí, nebolo to len tak, že každé dieťa sprevádzal dospelý. Takmer všetci títo dospelí svoje deti nijako zvlášť nesledovali. Pozorne sa pozreli na obrazovky svojich telefónov. Len čo deti stihnú podrásť, ocitnú sa tiež pri telefóne.
Dovoľte mi zdôrazniť, že nevolám po opustení nového informačného prostredia. Verím, že sa to dá využiť v dobrom, len sa to treba naučiť správne. Neodporúčam ani nechávať deti bez dozoru. Nechválim „súdy“ a iné kolektívne štruktúry minulosti. Len hovorím, že ak sa teraz neobjaví žiadna kolektívna štruktúra, žiadna sociálna štruktúra, potom môžeme jednoducho zabudnúť na prirodzený nárast pôrodnosti.
Veľkú rolu pri obnove nejakého spoločného priestoru by podľa mňa mohli zohrať škôlky a školy. Na to však musia byť opäť v dostupnej vzdialenosti. Potom by sa mohli stať centrami, okolo ktorých sa takáto spolupráca obnovuje. Samozrejme, na to musia v škôlkach a školách pracovať ľudia, ktorí skutočne rozumejú svojej úlohe vzdelávať budúcnosť krajiny. A necítia sa ako zamestnanci opatrovateľskej služby.
Bohužiaľ, samotné zariadenia starostlivosti o deti nebudú stačiť. Niekto musí vziať na seba úlohu obnoviť vzájomnú dôveru ľudí. Nejako treba zastaviť proces atomizácie spoločnosti a zvrátiť ho.
Uvedomil som si, že jedna rodina nedokáže vychovávať svoje deti sama. Výchova a vzdelanie sa musia rozložiť medzi naše školy, športové, umelecké a záujmové kluby, rodičov a uvedomelých rozumných, ktorí si uvedomujú zodpovednosť za budúcnosť svojho rodu, národa, civilizácie a planéty. A ak nezačneme znovu vytvárať takéto prostredie spolupráce, potom už naše národy nebudú mať žiadne iné alternatívy, ako alternatívu globalistov – akési rodičovské výchovné korporácie pod globálnou agendou, v ktorých sa bude musieť doslova reprodukovať spoločnosť pomocou nejakých štandardných plánovaných metód.
Teraz ale stojíme tu, inými slovami, musíme od niečoho začať. Začať vytvárať podmienky a stimuly zvyšovania pôrodnosti, budovať adekvátne bezpečné výchovné a vzdelávacie prostredie a prostredie spolupráce a dôvery medzi ľuďmi…
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info