Obec Karatuzskoe, ktorá sa nachádza v Krasnojarskom kraji v západnej Sibíri, patrí síce do oblasti dotovanej štátom, ale obchody sú tu preplnené rôznym sortimentom ako v Moskve. V minulosti tu totiž žili staroverci Keržaci.
Návštevníci zo vzdialených miest a dedín si všimli, že veľa času a peňazí vynakladajú na nákupy. Niekedy, keď prídu iba na pár minút kvôli konkrétnej veci, tak krúžia po obchodoch hodiny a míňajú peniaze naľavo, napravo. Tento karatuzský fenomén má aj svoje vysvetlenie, ale to patrí do sféry starovekej mystiky a mágie, ochrancami ktorej boli Keržaci.
Keržaci sú etnicky ruskí staroverci, ktorí sa začali objavovať na Sibíri po porážke Kerženskích skítov na rieke Kerženec v Nižnonovgorodskej oblasti v roku 1720.
Staroverci Keržaci viedli komunitný spôsob života a udržiavali pôvodné tradície a pravidlá. S cudzími sa za stôl neposadili. Nejedli a nepili z cudzieho riadu. Jedlo sa považovalo za nečisté, pokiaľ počas jedenia vstúpil do domu cudzinec. Keržaci nikdy nejedli zemiaky, ktoré považovali za nečisté. Ich názov „čertovo jablko“ hovorí samé za seba. Tiež nepili čaj, iba horúcu vodu.
Z jedál preferovali šči polievku s jačmennými krúpami, šangi – pirožky z kysnutého cesta potreté konopnou šťavou a rôzne ovocné rôsoly pripravené podľa starých receptúr.
Po dlhú dobu Keržaci chránili tradície nosenia pôvodnych odevov. Ženy nosili tmavé šaty z ozdobnej látky, alebo saténu a na nohách mali zvyčajne sandále. Manželské zväzky uzatvárali väčšinou iba so starovercami.
Používali veľa starovekých tajných obradov. Keržaci mali povesť šikovných obchodníkov. Verilo sa, že lákajú zákazníkov pomocou starých magických techník.
„V Kartauzskoe je ťažká záhadná atmosféra. Pokiaľ potrebuješ vybaviť iba minútovú vec, z rôznych dôvodov budeš musieť zostať v obci pol dňa, alebo aj viac. A nezáleží to od cestovného poriadku autobusu, ktorý ráno dovezie a večer odvezie cestujúcich. Aj tí, ktorí prídu do Kartauzskoe svojim autom, sa zdržia omnoho dlhšie, ako plánovali. Prečo? Nikto odpoveď nepozná,“ hovorí Irina Andreeva z obce Tajaty. „Mne sa podarilo zistiť, že kedysi žili v Karatuzskoe Keržaci.
Na trhovisku obyvatelia iných dedín a miest predávali zlato a kožušiny. Po predaji všetky svoje zarobené peniaze minuli a až potom, ako ich vrecká zostali prázdne, mohli opustiť Kartauzskoe. Ukazuje sa, že sa dostali na začarované miesto. Ľudia tu žijúci, Keržaci, poznali nejaké tajomstvo, ktoré nútilo cudzincov zostať, pokiaľ nevyprázdnili peňaženky. Tento egregor tu pracuje stále a zatiaľ ho nikto neeliminoval.“
Andrej Poljakov: „Expedícia Tajomstvá Sibíri 2012“