„Kedysi dávno som niekde čítala, že rodiny, v ktorých sa varia polievky, sa rozvádzajú štyrikrát menej často. Spomenula som si na pevnú rodinu rodičov, kde sme vždy jedli spoločne, a …. naučili sa variť dvadsať hlavných polievok.
Povahu vchodu bytového domu zvyčajne určujú obyvatelia prvého poschodia. Také je pozorovanie mestského občana. Diplomovú prácu na tejto téze neurobím, ale je tu dosť empirických dôkazov.
Na prvom poschodí v dome mojich rodičov, kde som žila až do ukončenia školy, žila babička Melissa Koriandrovna. Nepamätám si ani jej skutočné meno. A toto, nereálne, vymyslel jeden vtipálek zo štvrtého poschodia.
Melissa Koriandrovna dostala prezývku za to, že bola bohyňa polievok. Presnejšie povedané, až do svojich päťdesiatich rokov, podľa spomienok starcov, bola považovaná za vílu polievok a po odchode do dôchodku sa vyvinula na bohyňu.
Melissa Koriandrovna bola Šeherazáda polievok. Poznala tisíc a jeden recept. Táto babička mohla navariť božskú polievku aj z rohože na čistenie obuvi. Melissa Koriandrovna varila polievky každý deň.
Nie, nemožno povedať, že polievky tejto starenky určovali charakter nášho vchodu. To je príliš slabý výraz. Polievky babky Melissy boli dušou nášho vchodu. Oni nútili schody znieť ako klavírne klávesy. Zakaždým, keď som otvorila ťažké vchodové dvere, zatvorila som oči a nasala som vzduch do nosa. „Si doma,“ povedala známa vôňa polievky.
Nepreháňam. Mám s čím porovnávať. V mladosti som si prenajala byt v dome, kde vchodu vládlo potrubie na odpadky. Vôňou odpadkov nasiakol každý ión vzduchu. Zaspávala som na vankúši a prebúdzala sa so žumpou pod hlavou. Ľudia v tomto dome dostávali smutné listy.
Polievky babky Mellisy boli známe po celom okolí. Podľa ich vône miestni alkoholici vždy našli cestu do svojho rodného dvora v úplnej tme. Obyvatelia susedných domov sa v čase pred večerou prechádzali pod oknami babičky Mellisy, aby nabrali chuť k jedlu a nešťastné mamičky priviedli svoje deti, ktoré nechceli jesť, aby postáli pod oknami kuchyne. Mačky chodili po dvore ako opité a zabudli sa aj množiť. V priemere jedna až tri mačky sedeli na parapete babičkinej kuchyne ako hviezdy.
Samozrejme, všetci obyvatelia nášho vchodu opakovane navštevovali kuchyňu babičky Mellisy. Ona ochotne odhaľovala miestnym gazdinkám tajomstvá svojich receptov. My sme vždy chodili s olízanými prstami a prehltnutými jazykmi.
A Melissa Koriandrovna nás ešte zoznámila so starým grandióznym artefaktom, takmer zabudnutého štýlu stolovania – supicou. Ide o hlbokú servírovaciu dekorovanú misu na polievku. Babička podávala polievky na stôl zásadne len v nej, následne až z nej naberala prvé do tanierov.
Povedala som „prvé“, oh nie, ako som mohla takto nazvať tento božský zeleninový nektár od samotnej Melissy Koriandrovnej. „Prvé“ je to, čo varím ja, keď mučím nevinné zemiaky pri nízkej teplote. Supica bola čarovnou lampou, v ktorej prebýval džin polievky. Vstúpil do teba z lyžice, najprv tou vôňou a potom chuťou zotročujúcou navždy. Raz, na obed u Melissy Koriandrovnej, sa mi zdalo, že ruže namaľované na miske natiahli púčiky hore, pod veko.
V každom byte nášho vchodu sa časom objavila supica – miska na polievku. Jediný obchod s domácim tovarom v susedstve naplnil svoj storočný plán predaja porcelánových misiek na polievku len vďaka obyvateľom nášho vchodu.
Rodiny sa začali zhromažďovať za spoločným stolom. Miska na polievku sa stala architektonickou dominantou rodiny. Nikto nesúkromničil sám v rohoch, nejedol pred televízorom. Ľudia na seba čakali z práce. Naučili sa jesť polievky na večeru. Obyvatelia susedných vchodov sa hádali a rozvádzali. Do nášho vchodu nosili v krátkom čase bábätká jeden za druhým a dve nevesty.
A odrazu bola babička Melissa preč. Vďaka jej mágii sme nejako zabudli, že babičky nie sú večné. Ticho odišla, akoby sa vyparila oknom s vôňou ďalšej polievky. Jej byt bol opustený. Dcéra Melissy sa ešte pred mnohými rokmi presťahovala za svojím manželom do inej oblasti.
Spočiatku posmutneli mačky. Potulovali sa a mňaukali na zatvorené okno. Potom začali opilci blúdiť, susedia stratili chuť do jedla a po okolí sa potulovali chudé deti. V našom vchode z dvoch neviest zostala iba jedna žena a schody stíchli. Uvedomila som si, že toto je koniec jednej krásnej éry, keď moja matka odložila misku na polievku na zadný regál.
Po nejakej dobe po smrti Melissy Koriandrovnej som sa večer vracala domov a zrazu som si všimla, že ma veľkou rýchlosťou predbehol dedo Vova. Dedo Vova bol alkoholikom z domu naproti a ktorého niekoľko týždňov nikto nevidel nažive. Dokonca z diaľky, asi sto metrov od nášho vchodu, som uvidela podivný dav ľudí a mačiek. Ľudia a mačky sa pohybovali sem a tam pred naším vchodom. V podivnom dave sa motali chudé deti. Nepripisovala som tomu žiadnu dôležitosť, ako ani skutočnosti, že kuchynské okno Melissy Koriandrovnej bolo z nejakého dôvodu otvorené.
Vstúpila som do večernej temnoty vchodu a zrazu moje nozdry zamávali krídlami nezávisle odo mňa. Všade sa rozlievala známa vôňa polievky.
Vrhla som sa ku schodom a brala som ich hneď po dva. Bol to neskutočné, pretože schody znovu zneli. Na chodbe som počula hlas mojej matky: „Kde si toľko, čakali sme na teba!“ Rýchlo som sa vyzliekla, odtrhla pritom dva gombíky a ponáhľala sa do kuchyne. Tam, uprostred jedálenského stola, slávnostne svietila reprezentatívna miska na polievku.
„Melissa Koriandrovna je späť,“ povedala mama šťastne a naplnila tanier.
Ja som sa vnútorne zrútila a skoro omdlela.
„Jej vnučka,“ mrkol na mňa môj otec, „Melissa Koriandrovna Junior“.
„Učeň čarodeja,“ doplnila mama.
„Učnica čarodejnice,“ opravil otec, ktorý mal rád presnosť.
Jedla som maminu chutnú polievku, takú inšpirujúcu ako za čias babičky Melissy Koriandrovnej a nemohla som si odtrhnúť oči od misky na polievku, ruže maľované na nej sa tiahli hore, pod veko. V ten deň ožili všetky supice nášho vchodu súčasne. Vo dvore bol mesiac február.“
Oľga
https://www.rinok.sk/Sila-lecivych-polevek-d181.htm
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info