Vďaka možnosti pracovať z domu, alebo možnosti určovať si svoj harmonogram práce a spánku, sa objavila aktuálna otázka, ako si optimálne nastaviť spánok, aby sa človek cítil komfortne. Ako sa ukázalo, spať nepretržite osem hodín nie je nutné. Naši predkovia boli zvyknutý spať dva kratšie spánky počas dlhšieho časového rozsahu, ktorý trval v priemere dvanásť hodín.
Profesor Roger Ekirch z Univerzity vo Virginii skúmal vplyv dvoch krátkych spánkov na biorytmus človeka. Ako sa ukázalo, ešte do objavu elektriny ľudia nie vždy praktikovali nepretržitý osem hodinový spánok. Zmienky o tom sa dajú nájsť v historickej literatúre, súdnych dokumentoch a osobných záznamoch. Prekvapivá nie je tá skutočnosť, že ľudia spali na dve smeny, ale veľmi rozšírený výskyt tohto druhu nočného oddychu. Bol to štandardný obyčajný spôsob spánku.
„Počet a charakter zmienok naznačujú, že to bol dobre známy fakt,“ hovorí Roger Ekirch. Napríklad anglický lekár napísal, že ideálny čas na štúdium a rozmýšľanie je medzi „prvým spánkom“ a „druhým spánkom“. V roku 2006 Roger Ekirch vydal knihu „At Day’s Close : Night in Times Past”, ktorá je plná príkladov dvoch spánkov.
Čo môžeme robiť medzi dvoma spánkami?
Životný rytmus priemerného človeka sa delí na tri bloky: práca, spánok, život. Ale v minulosti ľudia žili v podmienkach s obmedzeným osvetlením počas dňa. To viedlo k tomu, že noc u nich trvala 12 hodín s prerušením spánku na niekoľko hodín medzi dvoma spánkami. Počas tejto prestávky väčšina zostávala vo svojich spálňach a v posteliach, niekedy čítali, alebo sa modlili. Relígie dokonca mali určené druhy modlitieb na čas medzi spánkami. Ini fajčili, rozprávali sa s človekom, s ktorým sa delili o posteľ alebo sa zaoberali intímnosťami. Niektorí zasa navštevovali susedov. Ako je známe, s príchodom elektrického osvetlenia sa táto prax nakoniec zmenila.
Spisovateľ Craig Koslofsky rozoberá ďalšie úvahy na túto tému vo svojej knihe „Evening’s Empire“. S rozšírením uličného osvetlenia noc prestala byť pod vládou nižšej vrstvy spoločnosti. Toto obdobie sa stalo časom pre prácu, alebo komunikáciu. Bimodálny spánok (spánok rozdelený na dve časti) začal byť vnímaný ako strata niekoľkých hodín času.
Veda potvrdzuje záznamy v historických prameňoch. Vedci uskutočnili štvortýždňový experiment, ktorého sa zúčastnilo 15 mužov, ktorí žili v podmienkach s obmedzením denného svetla. Začali sa s nimi diať prekvapivé veci. Pri doháňaní nedostatku spánku sa začali účastníci prebúdzať uprostred noci. Začali spať na dvakrát.
Počas dvanástich hodín spali účastníci zvyčajne štyri až päť hodín, potom sa prebúdzali a bdeli niekoľko hodín, potom spali až do rána. Celkovo spali nie viacej ako osem hodín.
Dobu medzi dvomi segmentmi spánku účastníci charakterizovali ako neobyčajný pokoj, podobný stavu meditácie. Účastníci necítili napätie, ani sa neznepokojovali prebudením, ale v čase medzi spánkom boli maximálne uvoľnení.
Russeell Foster, profesor neurobiológie z Oxfordu vysvetľuje, že aj pri štandardnom type spánku prebudenie v strede noci nie je dôvodom na znepokojenie. „Mnohí ľudia sa v noci prebúdzajú a sú z toho znepokojení. Ja im vysvetľujem, že sa im iba vracia bimodálny režim spánku a to nie je dôvod na paniku.“
Douglas Rushkoff, autor knihy „Present Shock: When Everything Happens Now“: Čas je neutrálny. Niektoré veci sú pre nás jednoduchšie v dopoludňajších hodinách a iné večer. Okrem toho, denný čas sa líši v závislosti na aktuálnom okamihu lunárneho cyklu. Počas jedného týždňa sme produktívnejší v skorých ranných hodinách a ďalší týždeň zasa počas dňa.
Technológie nám umožňujú ignorovať všetky tieto zákutia času. Môžeme urobiť prelet cez desať časových pásiem, vziať si prášok na spanie a prebudiť sa až v cieli cesty, potom si vziať liek na poruchu pozornosti…
Naše technológie sa rozvíjajú s takou rýchlosťou, s ktorou ich vymýšľame, ale naše telá sa evolučne vyvíjali tisícročia a spolupracujú so silami a javmi, ktoré ani nepoznáme. Musíme vziať do úvahy nielen rytmy organizmu… Organizmus človeka sa riadi stovkami, možno tisíckami rôznych hodín, počúva, komunikuje a synchronizuje sa s mnohými vecami. Ľudský organizmus nie je stavaný na tak rýchly vývoj. Náš organizmus sa vyvíja podľa odlišných časových meradiel.
Našou hlavnou úlohou je nepokúšať sa prevychovávať náš organizmus, aby bol v súlade s umelými rytmami našich digitálnych technológií, ale pomocou technológií skombinovať náš spôsob života s vlastnou fyziológiou.“