To, čo hovorí doktor fyzikálnych a matematických vied, profesor Vladimír Ivanovič Vysockij, nezapadá do obvyklého vedeckého rámca. Jeho experimenty dokumentujú, že biologické systémy môžu, relatívne vzaté, vytvárať vo vnútri seba jadrové reaktory. V bunkách prebieha transformácia jedných prvkov na iné. Pomocou tohto efektu je možná napríklad zrýchlená eliminácia rádioaktívneho cézia-137 v oblastiach postihnutých jadrovou katastrofou ako je Černobyl.
Vladimír Ivanovič, my sa poznáme už mnoho rokov. Vy ste mi rozprávali o vašich experimentoch s černobylskou rádioaktívnou vodou a biologickými kultúrami, ktoré túto vodu deaktivujú. Úprimne povedané, také veci sú dnes vnímané ako pseudoveda a ja som veľa rokov odmietal o nich písať. Avšak vaše nové výskumy ukazujú, že na tom niečo je.
Dokončil som veľkú sériu prác začatú ešte v roku 1990. Tieto výskumy dokázali, že v niektorých biologických systémoch môžu prebiehať dostatočne účinné premeny izotopov. Zdôrazňujem, že nie chemické reakcie, ale jadrové, nech to znie akokoľvek fantasticky. Pritom reč nejde o chemických prvkoch ako takých, ale konkrétne o ich izotopy. V čom je zásadný problém? Chemické prvky je ťažké identifikovať, oni sa môžu prejaviť ako nečistoty, ktoré sa môžu dostať do vzorky náhodou. Keď sa mení pomer izotopov, to je spoľahlivejší marker.
Vysvetlite, prosím, túto myšlienku…
Jednoduchá možnosť: Zoberieme kyvetu a vysadíme v nej biologickú kultúru. Hermeticky zatvoríme. V jadrovej fyzike existuje takzvaný Mössbauerov jav, ktorý umožňuje veľmi presne určiť rezonanciu v jadrách niektorých prvkov. Nás zaujímal izotop železa Fe57. To je pomerne vzácny izotop, v horninách zeme sa nachádza v 2 % a ťažko sa oddeľuje od obvyklého železa Fe56, a preto je pomerne drahý. V našich experimentoch sme zobrali mangán Mn55. Ak k nemu pridáme protón, tak pri reakcii jadrovej syntéze môžeme dostať obvyklé železo Fe56. To je už obrovský úspech.
Ale dokázať tento proces ešte s väčšou spoľahlivosťou? Napríklad, my sme pestovali kultúry na ťažkej vode, kde bol namiesto protónu dayton! Vo výsledku sme získali Fe57, spomínaný Mössbauerov jav to potvrdil jednoznačne. V neprítomnosti železa, v počiatočnom roztoku, sa po aktivite biologickej kultúry odniekiaľ objavilo Fe57, a pritom ide o izotop, ktorého je v pozemských horninách veľmi málo. A tu až 50 %. To znamená, že nie je iného východiska, iba, že prebehla jadrová reakcia.
Potom sme začali zostavovať model procesu a určovali sme účinnejšie prostredie a zložky. Podarilo sa nám nájsť teoretické vysvetlenie tohto javu. V procese rastu biologickej kultúry tento rast prebieha nerovnomerne. Na určitých miestach sa vytvárajú potenciálne „diery“, v ktorých sa na krátku dobu sníma coulomb bariéra, ktorá prekáža spojeniu jadra atómu a protónu. To je rovnaký jadrový efekt používaný Andreom Rossim v prístroji E-CAT. Iba u Rossiho prebieha spojenie jadra atómu niklu a vodíka. Tu jadra mangánu a deutéria.
Konštrukcia rastúcej biologickej štruktúry vytvára také podmienky, pri ktorých sú možné jadrové reakcie. To nie je mystický, ani alchymistický proces, ale celkom reálny, zdokumentovaný v našich experimentoch.
Nakoľko je očividný tento proces a k čomu môže byť použitý?
Myšlienka, ktorá vznikla hneď na začiatku bola: Poďme vyrobiť vzácne izotopy! Cena izotopu Fe57 bola v 90 rokoch 10 tisíc dolárov za 1 gram a v súčasnosti je dvakrát vyššia. Potom vznikli argumenty, ak je možné týmto spôsobom premieňať stabilné izotopy, čo sa stane, keď sa pokúsime pracovať s rádioaktívnymi izotopmi?
Vytvorili sme experiment. Vzali sme vodu z prvého reaktora, v ktorej je bohaté spektrum rádioizotopov. Pripravili sme komplex biokultúr odolných proti žiareniu a merali sme, ako sa mení rádioaktivita v nádobe. Existuje štandardná rýchlosť rozpadu a my sme zistili, že v našej „polievke“ prebieha trikrát rýchlejšie. To sa týka krátko žijúcich izotopov, napríklad izotopu sodíka. Izotop sa z rádioaktívneho mení na neaktívny, stabilný.
Potom sme uskutočnili rovnaký experiment s céziom-137, najnebezpečnejším z tých, ktorými nás vyznamenal Černobyl. Pokus veľmi jednoduchý: Postavili sme nádobu s roztokom cézia plus s našou biologickou kultúrou a merali sme aktivitu. Za normálnych okolností polčas rozpadu cézia-137 je 30,17 rokov. V našej komore bol polčas rozpadu 250 dní. Týmto spôsobom sa rýchlosť eliminácie izotopu zvýšila desaťkrát.
Tieto výsledky boli opakovane zverejnené našou skupinou vo vedeckých časopisoch a o niekoľko dní vyjde nový článok s novými údajmi v európskom fyzikálnom vestníku. Staré údaje sú zverejnené v dvoch knihách, jedna bola vydaná vo vydavateľstve „Мир“ v roku 2003 a druhá bola vydaná nedávno v Indii, v anglickom jazyku, pod názvom „Transmutácia stabilných a dekontaminácia rádioaktívneho odpadu v rastúcich biologických systémoch“.
Podstata týchto kníh je v tom, že sme preukázali možnosť rýchlej deaktivácie cézia-137 v biologických médiách. Špeciálne vybrané kultúry umožňujú prevádzať jadrové transmutácie cézia-137 a bária-138. To je stabilný izotop. Spektrometer ukázal, že za 100 dní experimentu sa aktivita znížila o 25 %. Hoci podľa teórie (30 rokov polčas rozpadu) sa mala zmeniť o desatiny percenta.
Uskutočnili sme od roku 1992 stovky experimentov na čistých kultúrach, na ich asociáciách a identifikovali sme zmesi, v ktorých sa daný efekt transmutácie prejavuje najsilnejšie. Tieto experimenty sa potvrdili aj pozorovaniami v teréne. Naši známi fyzici z Bieloruska, ktorí mnoho rokov podrobne študujú černobyľskú zónu, zistili, že v niektorých izolovaných miestach pozorujú zvláštne zníženie cézia-137. Aktivita klesá neporovnateľne rýchlejšie, ako by mala podľa vedy.
Konzultovali s nami organizácie z Japonska, kde je vo Fukušime veľký problém s kontaminovanou vodou a naša metóda ich zaujala.
Anatolij Lemyš