Kategórie

Naši partneri





Flag Counter

Holografický model vesmíru a „konštrukcia“ reality

Je vedomie schopné ovplyvniť našu fyzickú realitu? Ukazuje sa, že napriek vedeckej mylnej predstave, ktorá je nám vytrvalo vštepovaná, je takýto dopad možný. A to je presne to, čo dobre potvrdzujú experimentálne údaje. V roku 1987 fyzik R. Jahn a psychológ B. Dunne z Princetonskej univerzity na základe výsledkov 10-ročných experimentov uskutočnených v Laboratóriu pre výskum anomálnych javov uviedli, že boli schopní zhromaždiť nespochybniteľné dôkazy, že vedomie môže psychicky interagovať s fyzickou realitou.

Vedci zistili, že pomocou mentálnej koncentrácie je človek schopný ovplyvňovať chod niektorých typov strojov, vrátane počítačového vybavenia. Experimenty s podobnými výsledkami sa uskutočnili aj v Rusku. Výsledky týchto experimentov vyvracajú mnohé zdanlivo neotrasiteľné postuláty zastaranej vedeckej paradigmy, ale sú dobre vysvetlené v rámci holografického modelu vesmíru.

Newyorský psychiater E. Levenson sa teda domnieva, že hologram je vhodným modelom na pochopenie náhlych transformačných zmien v osobnosti. Navyše tieto zmeny osobnosti samy osebe prebiehajú nezávisle od rôznych psychoanalytických techník, t.j. všetky psychoanalytické metódy majú symbolický charakter, zatiaľ čo k zmenám osobnosti dochádza z úplne iného dôvodu.

Preto píše: „Je to, ako keby terapia prebrala pacientovu obrovskú, trojrozmernú, priestorovo zakódovanú skúsenosť a prebehla všetkými aspektmi jeho života, jeho histórie a priameho kontaktu s psychoanalytikom. V určitom okamihu dôjde k „preťaženiu“ a všetko sa opäť rozdelí na svoje miesto. Tieto trojrozmerné reprezentácie skúseností sú podľa Levensona vlastne hologramy ukryté hlboko v psychike pacienta. K aktivácii týchto hologramov dochádza, keď medzi psychoanalytikom a pacientom dochádza k rezonancii pocitov, rovnako ako laserový lúč aktivuje trojrozmerný obraz hologramu.

Na základe tejto hypotézy Levenson tvrdí, že: „Holografický model nám ponúka úplne novú paradigmu, ktorá poskytuje nový pohľad na klinické javy, ktoré sa predtým považovali za odvodené od „umenia“ psychoterapeuta. Dáva nám teoretický model na pochopenie zmien v psychike pacienta a nádej na objasnenie psychoterapeutickej metódy.“

Rovnaký názor zdieľa aj ďalší psychiater D. Shainberg, riaditeľ psychoanalytického programu pre postgraduálnych študentov na Psychiatrickom inštitúte Williama Alansona Whitea. Verí teda, že výrok D. Bohma, že myšlienky sú ako víchrice sformované v rieke, nie je poetickou metaforou. Je to stabilná vírová štruktúra myšlienok, ktorá vysvetľuje ťažkosti pri zmene zaužívaných predstáv ľudí o svete okolo nich. Takto sa naše predstavy a názory zafixujú v našej mysli.

Zároveň, ako poznamenáva D. Shainberg, pretrvávanie určitých vírov v našom vedomí často brzdí náš duševný vývoj a práve táto skutočnosť môže vysvetliť strach z nových myšlienok medzi ortodoxnými vedcami. M. Talbot to vysvetľuje takto: „Obzvlášť silný vír môže prevziať moc nad naším správaním a pôsobiť proti našej schopnosti vnímať nové myšlienky a informácie. Môže nás nútiť opakovať tie isté myšlienky, vytvárať prekážky na našej tvorivej ceste, obmedzuje našu plnosť vnímania a izoluje nás od komunikácie s ostatnými…

Podobne ako Bohm, aj Scheinberg verí, že naše vedomie sa neustále odvíja od implikovaného poriadku a ak sa v ňom vytvárajú rovnaké víry, bránia novým pozitívnym interakciám s nekonečným zdrojom všetkej existencie. Aby sme si predstavili, aké môžu byť naše straty, stačí sa pozrieť na dieťa. Deti si ešte nestihli v mysli vytvárať stabilné víry, a preto tak ľahko a flexibilne interagujú s okolitým svetom. Iskrivá živosť dieťaťa podľa Scheinberga veľmi dobre vyjadruje samotnú podstatu rozvíjajúcej sa povahy vedomia, ak sa do nej nezasahuje.

Ak si chcete uvedomiť svoje vlastné zamrznuté myšlienkové víry, Scheinberg odporúča, aby ste sa pozorne pozreli na svoje konverzačné správanie. Keď ľudia so zavedenými myšlienkami vedú rozhovor s inými ľuďmi, snažia sa dokázať, že majú pravdu tým, že obhajujú svoj názor. Ich úsudky sa len zriedka menia v dôsledku vystavenia novým informáciám. Neprejavujú veľký záujem o skutočný dialóg. Naopak, človek, ktorého povaha vedomia je otvorená, dokáže v rozhovore vidieť zamrznuté stavy spôsobené vírmi myšlienok. Viac ho zaujíma skúmanie interakcie v dialógu, než nekonečné opakovanie statického pohľadu.“ Práve to druhé je charakteristické pre rôzne druhy „bojovníkov proti pseudovede“.

Akékoľvek „zamrznuté víry“ v našom vedomí však nielen obmedzujú našu schopnosť porozumieť okolitej realite, ale ju aj „konštruovať“. A možno práve preto je pre niektoré sily prospešné, že veľká väčšina ľudí je úplne závislá od týchto „zamrznutých vírov“ vo svojom vedomí. Nie je náhoda, že podľa holografického modelu je všetka naša skúsenosť, skutočná aj imaginárna, redukovaná na rovnaký jazyk holograficky organizovaných vlnových foriem.

D. Bohm to vysvetľuje takto: „Každá akcia začína zámerom v zapletenom poradí. Predstavivosť je už stvorením formy; už má zámer a zárodok všetkých potrebných následných inkarnácií. To znamená, že stvorenie pochádza z najjemnejších vrstiev zapleteného poriadku, prechádza cez ne, až kým nie je stelesnené v zapletenom poriadku.“ Ukazuje sa teda, že práve v tomto „implicitnom poriadku“, ako v samotnom mozgu, sú predstavivosť a realita úplne nerozoznateľné, a preto by nemalo byť prekvapujúce, že obrazy objavujúce sa v našom vedomí sa nakoniec prejavujú vo fyzickej realite.

Takto si dokážeme „vytvoriť“, „navrhnúť“, „naprogramovať“ vlastnú budúcnosť, a preto temná pyramída moci prostredníctvom systému výchovy a vzdelávania usilovne zabíja ľudské schopnosti, kreativitu, predstavivosť a slobodné myslenie. Starostlivo sa nám vnucuje obraz reality, v ktorej je obyčajný človek len poslušným „kolesom“, otrokom tejto pyramídy moci a v podstate „pešiakom“ v hrách zákulisných manipulátorov. Ukazuje sa, že práve pod ich vplyvom „konštruujeme“ realitu, v ktorej sú vojny, revolúcie, nepokoje, násilie a lúpeže, epidémie a človekom spôsobené katastrofy, kde všetko utrpenie padá na údel obyčajných ľudí a všetka „smotana“ ide tzv. „elite“ nachádzajúcej sa na vrchole Pyramídy moci.

Ale naozaj potrebujeme takúto realitu? Prečo nevyužijeme schopnosti nášho vedomia, aby bolo oveľa lepšie a spravodlivejšie, ako to bolo počas civilizácie „zlatého veku“?

Takže naše vedomie je schopné ovplyvňovať realitu fyzického sveta. A ak sa to robí vedome, môžete vytvoriť realitu a dať jej potrebné parametre, napríklad harmonický svet bez parazitov a ich služobníkov.

Takto opisuje M. Talbot experimenty na „konštrukcii“ reality, ktoré viedol profesor fyziológie Charles Tart na Kalifornskej univerzite: „Tart našiel dvoch starších študentov, Ann a Billa, ktorí sa mohli dostať do hlbokého tranzu a boli tiež sami celkom zruční hypnotizéri. Navrhol Ann, aby zhypnotizovala Billa, a potom navrhol, aby Bill zhypnotizoval Ann. Tart naznačil, že vďaka takémuto nezvyčajnému postupu by sa spojenie medzi hypnotizérom a príjemcom malo len posilniť.

A mal pravdu. Keď v tomto vzájomne hypnotickom stave otvorili oči, najprv bolo všetko matne šedé. Túto šedivosť však rýchlo vystriedali žiarivé farby a jasné svetlo a v priebehu niekoľkých sekúnd sa ocitli na brehu nadpozemskej krásy. Piesok sa trblietal ako diamanty, more penilo ako šampanské a pozdĺž pobrežia sa tiahol hrebeň krištáľových skál pulzujúcich svetlom. Hoci Tart nevidel to, čo videli Anne a Bill, z ich rozhovoru si uvedomil, že zažívajú rovnakú imaginárnu realitu.

Samozrejme, Ann a Bill okamžite začali objavovať tento nový svet, plávať v oceáne a obdivovať žiariace krištáľové skaly. Na Tartovu nespokojnosť sa prestali rozprávať alebo aspoň rozprávať tak, ako im rozumel. Keď sa ich spýtal, prečo mlčia, uviedli, že sa vlastne rozprávali, keď boli v magickom svete. Tart verí, že medzi nimi bola nejaká paranormálna telepatická komunikácia.

V nasledujúcich sedeniach Ann a Bill pokračovali v pretváraní rôznych realít, ktoré sa presne podobali bežnej realite vnímanej piatimi zmyslami v bdelom stave, to znamená, že mali rovnaký priestorový rozsah atď. Tart dospel k záveru, že svety, ktoré navštívili Anne a Bill, boli v skutočnosti skutočnejšie ako bledá, mesačná krajinná realita, ktorú väčšina z nás znáša…“

Podľa Tarta je oceánsky svet Ann a Billa dokonalým príkladom existencie holografickej reality – trojrozmerného konštruktu, ktorý je vytvorený prúdom vedomia. A napriek tomu, že výsledky týchto experimentov na „konštrukcii“ reality vystrašili samotných experimentátorov natoľko, že od ďalších experimentov v tomto smere upustili, samotné tieto experimenty potvrdili schopnosť nášho vedomia vytvárať rôzne svety a reality. V dôsledku toho môže byť naša fyzická realita ovplyvnená aj naším vedomím.

A ak boli Ann a Bill v hypnóze schopní vytvoriť úplne inú realitu, nie je naša realita výsledkom presne tej istej hypnózy určitými silami? Z fyziologického hľadiska je stav mysle počas hypnózy veľmi podobný normálnemu stavu bdelosti a na rozdiel od iných stavov zmeneného vedomia nie je hypnóza spojená so žiadnymi abnormalitami v EEG. Ukazuje sa, že naše vedomie je schopné prejaviť rôzne „polia reality“ z implikovaného poriadku.

To všetko umožnilo vedcom, ktorí sa držia hypotézy holografického vesmíru, dospieť k záveru, že neexistuje žiadna realita mimo reality vytvorenej integrálnym vedomím. A holografický vesmír by mohol byť potenciálne skonštruovaný nekonečne veľakrát. A fyzikálne zákony a hmota galaxií nie sú jedinými oblasťami reality. Navyše, ako hovorí psychológ K. Floyd z Virginia Intermon College: „Na rozdiel od toho, čo každý vie, je dosť pravdepodobné, že mozog nevytvára vedomie, ale vedomie vytvára vzhľad mozgu a s ním aj vzhľad hmoty, priestoru, čas a všetko ostatné, čo sme zvyknutí interpretovať ako fyzický vesmír.“

Presne toto povedal K. Castanedovi jeho učiteľ Don Juan Matus, ktorý tvrdil, že: „Nie sme predmety, ale čisté vedomie, ktoré nemá ani hustotu, ani hranice. Myšlienka hustého sveta len uľahčuje našu cestu na Zemi; toto je popis, ktorý sme vytvorili pre pohodlie, ale nič viac. Naša myseľ na to však zabúda a uzatvárame sa do začarovaného kruhu, z ktorého sa počas života len zriedka vymaníme.“

Schopnosť vedomia ovplyvňovať „implicitný poriadok“, vytvárať akúkoľvek realitu a akékoľvek fyzikálne zákony, dokazuje aj výskum Grofa a Tillera. A to znamená, že môžeme úplne nezávisle zničiť tento „začarovaný kruh“ nášho vnímania, do ktorého nás vohnala myseľ, oklamaná falošným obrazom opisu reality. A potom sa téza, že „vedomie vytvára realitu“, stáva celkom reálnou.

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie