Príhovor Emira Kusturicu pri príležitosti otvorenia 60. veľtrhu kníh v Belehrade:
„Byť gramotný v minulom storočí znamenalo byť rešpektovaný! Nebolo to málo … a často to znamenalo ešte viac! Spomeňme si na slová Gabriela García Marqueza, že písal iba preto, aby boli milovaný.
Kdekoľvek sa objavil gramotný človek, vždy bol v centre pozornosti. V škole, v kine, na ulici, v divadle, na električkovej zastávke, v cigánskej štvrti. A nejde o gramatickú gramotnosť, ani o prízrak, ktorý vytvorili tí, ktorí vedú modernú informačnú revolúciu.
Keď bol niekto v minulom storočí nazývaný gramotným alebo gramotnou, tým hlasno vyjadrili úctu k človeku, nad ktorým sa vznášal oblak pokrývajúci jeho hlavu, ako veľké tajomstvo, a ešte za tým existoval nie menší rozmerom, súhrn jeho ľudských cností. Gramotný človek nebol dokonalým, toto nebol jeho cieľ. Ukľudňoval sa anglickým príslovím, že nikto nie je dokonalý a argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges sa stal jeho najvyššou inkarnáciou.
Gramotný človek zmizol, zavalený odpadom informačnej revolúcie… Gramotný človek nebol zlý, skorumpovaný a nesúhlasil s myšlienkou, že niet Boha.
V extrémnom prípade maximálne s čím by súhlasil, bola Jungova myšlienka, že hlúpejší od tých, ktorí tvrdia, že Boh je, môžu byť iba tí, ktorí ho popierajú. Gramotný človek sa usiloval o pravdu, dobro a vznešenosť. Nebol ničím podobný antihrdinovi, ktorý sa stal zosobnením času, v ktorom žijeme. Nikdy nepatril úplne do skutočného sveta, aj keď sme si s ním potriasali rukou. Skôr pripomínal obraz z knihy, ktorý nečakane vystúpil z jej stránok a stál pred nami rovnako, ako samotná pravda, že bez zapamätateľných obrazov a celých kapitol kníh niet gramotného človeka!
Gramotný človek bol plný cností. Bol nekontrolovaný, vášnivý ako Oscar Wilde a mohol jedným slovom ako šabľou odrezať zlý vkus od toho, čo má vkus a ukázať nám spôsob, ako myslieť. To všetko je opak antihrdinu nášho času, takzvaného „selfie človeka“, narcistu, neveriaceho v históriu, prijímajúceho korporátny kapitalizmus ako osud a tvrdo pracujúcemu, aby dokázal, že jeho sused alebo celý národ nestoja ani zlomený groš. Tento antihrdina sníma selfie so svojím iPhononom a s veľkými obavami sleduje vývoj najmenších vrások na svojej tvári…
Etické a morálne normy napísané dejinami sme chápali nielen zo strachu z hrozieb rodičov. Gramotný človek nám otváral tajné mechanizmy v začínajúcich duchovných procesoch. Naučili sme sa to od Raskolnikova, a keď nám nebolo jasné, prečo chce zabiť starenu – úžerníčku, ponorili sme sa do stránok jeho utrpení, vnímali sme jeho dilemy ako svoje vlastné, a dozvedeli sme sa od neho, aké pokušenia a útrapy nás čakajú, a chápali sme to lepšie ako keby sme prežili dva životy.
Aká prázdna je mladosť toho, kto neobjavil Antona Pavloviča Čechova! Do uší jeho hrdinu vietor priniesol slová „Ľúbim vás“, aj keď si nie sme istí, či povedal tieto dôležité slová ten, kto bol zaľúbený… jednoducho slovo nesené vetrom sa stalo symbolom lásky… Čo by sa s nami stalo, keby našu dušu nenaplnili slová Tolstého, v ktorých svetlo preniklo aj do najmenších detailov! Poznali sme farbu gombíkov na Vronského uniforme a obraz Anny Kareninovej bol jasnejší ako najokázalejšia herečka vo filme. Všetko to bolo tak, ako nás viedol stránkami knihy, ktoré nás zohrievali šľachetnosťou, a potom nás napĺňali vlnami búrlivých ľudských pocitov… Ak by nebolo Bulgakova, ako inak by sme cítili absurditu a paradox?
Je málo času, aby sme spomenuli všetkých autorov, ktorí, ak aj nie sú rovnocenní, sú všetci dôležití, pretože bez nich by sa gramotný človek nemohol sformovať.
Skutočnosť, že nie je všetko stratené – a nikdy nebýva všetko stratené, nám potvrdzujú tie javy, ktoré nám, podobne ako osamelé vlajky v púšti, mávajú, čo potvrdzuje, že ešte existujú gramotní ľudia, iba ich jednoducho odstránili z nášho zorného poľa!
Sú stlačení medzi tisíckami vynálezov informatiky, youtube, reality show a zároveň sú determinovaní politickou korektnosťou najnovšej verzie cenzúry. Autor týchto riadkov sa domnieva, že existuje viac takých vlajok, ako si myslíme, že sa s nimi niekedy zdravíme bez toho, aby sme mali podozrenie, s kým máme dočinenia.
Nikdy ešte nebolo toľko kníh, nikdy predtým nebolo pre človeka dostupné také veľké množstvo napísaných stránok a nikdy ešte nebolo menej gramotných ľudí.
Kto dnes všetko jednoducho nepíše, ale málokto číta. Z tohto dôvodu vyrástol pred našimi očami ten druhý človek, ktorého sme nazvali selfie a ktorý sa pred nás ako ľahké vulgárne dievča v krčme, postavil ako vzor. Mätie naše myšlienky, zasahuje do nás, ale nedostane sa von, kým nenastane silná katarzia.
Človek selfie vyrástol na skládke zmätených konceptov s ideou, že dostupnosť informácií je to isté ako vzdelanie, v čase metastáz vládnucej ideológie peňazí a chamtivosti, kde jediným znepokojivým javom je pozorovaná vráska na tvári. Spočiatku si tento selfie zamieňal realitu s realizmom, ktorý Dostojevski koncom minulého storočia nazýval fantastickejším než všetky ostatné smery v literatúre… Pýtam sa sám seba – čím je táto realita meraná a čím je porovnávaná, ak nie s uvedenými kapitolami kníh, ktoré si pamätáme. Ak človek nie je schopný porovnať existujúci svet s neexistujúcim, ak si nevie vytvoriť svoj vlastný obraz sveta – a to dokáže len gramotný človek, potom žije tento druhý v živote, v ktorom nie sú potrebné fotoaparáty, aby sa všetko zmenilo na reality show – výraz korunujúci neopohanskú civilizáciu, ktorej cieľom je dokázať, že sme darebáci, podvodníci a zlodeji a že musíme byť neustále trestaní.
Byť gramotným – to je vzorec, ktorý otvára brány tajomstiev, ktorým môžeme porozumieť, brány milosti, ktorých sa človek môže dotknúť už počas svojho krátkeho pobytu na Zemi. Ak je človek gramotný, môže byť šťastný!
Ak nemá skutočnú gramotnosť, ako môže porozumieť Jonathanovi Freisenovi – americkému spisovateľovi, ktorý vrátil svetový román na Tolstého úroveň, alebo pochopiť filozofiu Vladimíra Kecmanoviča.
Otváram veľtrh, ktorý ma vždy priťahoval ako miesto, kde by človek mohol byť ľahko oklamaný a pomyslieť si z dôvodu veľkého počtu ľudí, že sa začína veľtrh automobilov, nie knižný veľtrh, miesto, kde medzi radmi preteká rieka ľudí utekajúcich od reálneho života k množstvu kníh, rovnako ako sa veriaci ponáhľa k Bohu.
Nemenej dôležitá je myšlienka, že z času na čas sa tu vzkriesi ten istý gramotný človek, o ktorom som hovoril, tu slobodne kráča, vracia obrazy z minulého storočia a práve tu ho oslavujú a všímajú si ho ako predtým, keď bol stredobodom pozornosti v meste a že ho tu uvidí dieťa, v ktorého živote, keď vyrastie, bude v budúcnosti všetko iné, všetko bude lepšie!“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info