Motto: globálna klimatická zmena je neodvratná priamo podmienená ľudskej činnosti.
Chaotický charakter klímy
dobre charakterizuje kolísanie priebehu počasia v celom 16.stor. Pred dlhotrvajúcim poklesom teplôt a celkového zhoršenia klímy nastalo mimoriadne silné mrazivé počasie, ktoré zasiahlo veľkú časť severnej pologule. Otepľovanie bolo vystriedané veľmi silnými mrazmi v zime. Klíma tak dostávala chaotický charakter so striedaním silných extrémov, na ktoré reagovala aj ľudská spoločnosť. Čím väčšia bola sila extrému počasia, tým intenzívnejšie reagovala aj ľudská spoločnosť. Tridsaťročná vojna je dokladom vplyvu klimatickej oscilácie na veľkú časť populácie. Periodicita klimatických oscilácií pôsobí na sociálne—spoločenské, regionálne i krajinné populačné zmeny. Periodicita historických udalostí sa do laického poznania, že „história sa opakuje“, má svoj pôvod v klimatickej zmene. Ide o modelový prípad reagovania ľudskej populácie na prírodné podmienky. Zmena klímy vyvolala hromadnú migráciu do južných častí Európy spojenú s vojnovými konfliktami.
Teória globálneho otepľovania
spočíva v skleníkovom efekte, ktorý zodpovedá podmienkam v záhradnom skleníku. V uzavretom skleníku je jeho atmosféra zahrievaná sklom, ktoré pôsobí ako brzdiaci filter úniku tepla. Uzavretý skleník zabraňuje konvenčnému prúdeniu. Medzi sklom záhradnej stavby a atmosférou je zásadný rozdiel; atmosféra sa správa podobne ako sklo. Vďaka oxidu uhličitému zabraňujú narastaniu teplôt .Aj atmosférické plyny: metán, ozón, freóny sú prekážkou prenikaniu celkového množstva tepelnej energie slnečného žiarenia. Z toho vyplýva, že nízky obsah oxidu uhličitého—menej ako 0,04% nemôže zachytiť väčšie množstvo tepelnej energie v atmosfére. Fyzikálna podstata tohto javu naznačuje, že zemská atmosféra prakticky žiadny „skleníkový efekt nemá“.
S. Arhenius bol jedným z prvých vedcov, ktorý sa systematicky touto otázkou zaoberal. Prišiel k záveru, že zvýšenú produkciu oxidu uhličitého v atmosfére spôsobujú fosílne palivá, ktoré ohrozujú svetovú klímu. Britský technik G. Callendar vyslovil r. 1938 myšlienku, že ohrievanie zeme môže byť spôsobené ľudskou činnosťou ako priami dôsledok narastajúcej koncentrácie atmosférického oxidu uhličitého, ktorého hodnoty v 18. a 19. stor. sa pohybovali v atmosfére okolo 292 ppm (znamená milióntina, t. j. 106 ( %).
V roku 1979 sa uskutočnila prvá medzinárodná konferencia o klíme v Ženeve a bolo konštatované, že zmena klímy je závažný problém s negatívnym účinkom na celé ľudstvo.
V r. 1985 bola zvolaná prvá veľká medzinárodná konferencia venovaná skleníkovému efektu do Rakúskeho Villachu s výsledkom, že skleníkové plyny významne ovplyvnia nárast teploty v budúcom (súčasnom) storočí. Záver v podobe prognózy bol, že hladina svetových morí stúpne asi o 1m.
Je evidentné, že na zmeny globálnych teplôt má výrazný vplyv slnečná aktivita, relatívne presný prírodný cyklus, podložený presnou matematickou analýzou. Ľudská aktivita v poslednom desaťročí priniesla nový rozmer v podobe atmosférických plynov vo vysokej koncentrácie. Nie je potrebné podliehať panike a desivým predstavám globálneho otepľovania v zmysle toho, že už bude len teplo. Ľudský faktor je nutné brať do úvahy ale jeho energetický potenciál sa nemôže vyrovnať s prínosom slnečnej energie. Preto sú medzinárodné zmluvy o obmedzení produkcie skleníkových plynov veľmi dôležité. Skutočnosť, že sa nachádzame v období klimatickej zmeny by nás mala varovať. Nie je isté, ale ktorým smerom sa avizovaná zmena bude skutočne uberať.
Hlasy za ochladzovanie klímy
sa čoraz častejšie ozývajú najmä v poslednom desaťročí ,dokumentuje množstvo odborných článkov medzinárodne uznávaných prírodovedcov. Prestížne vedecké centrum Pulkovského observatória, O.Soroktina z Ruskej akadémie vied, prípadne J. Ususkina z Fínskeho observatória Oulu zhodne uvádzajú, že na Slnku sa niečo deje. Podľa nich sa hladina CO2 v atmosfére zvýšila za posledných tridsať rokov približne o 4% čo je v rozpore s modelom globálneho narastania teplôt. Tento poznatok má podstatný vplyv na neuznávaný predpoklad vplyvu Slnka na prebiehajúce klimatické celo zemské planetárne zmeny.
Predikcie ruských a fínskych vedcov sú prelomové v tom, ako súvisia vody svetových oceánov s klesaním slnečnej činnosti—poklesom tepelnej slnečnej energie. Schému vyjadruje jednoduchý model interakcie:
slnečné žiarenie oceán atmosféra
Reálne ide o vplyv kolísania slnečného žiarenia vo vzťahu kumulácie tepla v oceánoch a jeho rozptylu v podobe oceánskeho prúdenia vzduchu.
Austrálsky vedec D. C. Archybalda tento model podporuje ako reálny výskyt v budúcom desaťročí.. Podobne i americký bádateľ D. J. Easterbrook z WW Univerzity v Bellinghamu podporuje schému ochladzovania planéty. Odborných vedeckých pracovníkov, ktorí upozorňujú na nebezpečné náhle ochladenie, ktoré začína pribúdať čo umocňuje skutočnosť, že dlhé obdobia boli skutočne v znamení silných klimatických extrémov. Merania ukázali, že pokiaľ by globálna teplota bola priamo ovplyvnená skleníkovými plynmi musela by sa teplota extrémne rýchlo zvyšovať o 0,1°C za 5 až 15. rokov.
Easterbrook vo svojej prognóze o ochladzovaní planéty ide ešte ďalej : približne do roku 2030 príde k razantnému ochladeniu, ktoré vystrieda v rokoch 2030 až 2060 mierne oteplenie a od roku 2060 až 2090 ochladenie.
Teóriu, že v dlhodobom hodnotení počasia pôjde skôr o ochladenie bolo potrebné doložiť matematicky. Bolo spracované dlhoročné sledovanie pražského Klementína(1770—2001) v sezónnej podobe teplotné aj zrážkové pomery—zima, jar, leto a jeseň. Letné a jesenné teploty sú na tej istej, alebo podobnej výške ale zimné a jarné teploty výrazne poklesli. S veľkou pravdepodobnosťou sa dá očakávať, že r. 2025—2030 budú teploty ako koncom 90. rokov. Je možné predpokladať, že v lete budú teploty vyššie ako doteraz ale daždivé s častejším výskytom extrémnych prívalových zrážok. Zimy budú skôr studené ale suché. Teploty mierne klesajú čo naznačuje že klíma sa bude mierne ochladzovať.
Vyhodnotenie r. 1900 až 2000 ukazuje, že voľne plávajúce ľadovce v severnom Atlantiku na otepľovanie a menšie ľadovce plávajúce z Antarktických oblastí majú pokles teplôt, ktorý sa prejavuje väčšou kompaktnosťou ľadového príkrovu v oblasti severného pólu.
I keď je hrozba globálnej klimatickej zmeny skutočná, nemôžeme vysloviť stopercentný názor, že sa na ňom podieľa len ľudstvo. L. Křivský r 1983 Sluneční činnost za posledních 5000 let a jeji odezva v kolísání teploty, uvádza, aj keď vplyv ľudskej činnosti na klimatické zmeny nie je zanedbateľný zostáva dominantným faktorom väzba medzi Slnkom a Zemou. Všetky prírodné procesy sú týmto základným vzťahom determinované a všetky sa na ňom nejakým spôsobom podieľajú. Na základe analógii je možné vysloviť predpoklad, že budúce roky budú v znamení ochladzovania, ktoré bude pozvoľné nie príliš razantné. Túto zmenu môžeme pripísať vplyvu ľudskej činnosti.
Je nepochybné, že klimatická minulosť Zeme je v priamej súvislosti práve so Slnkom. Zjednodušene povedané, ľudia si uvedomovali, že Slnko je k životu na Zemi potrebné. V 17. stor. sa začali intenzívnejšie sledovať slnečné škvrny, ktoré majú svoju periodicitu, a boli vyjadrené číselne, čím vznikol prirodzený cyklus, podložený matematicky. Môžeme uviesť napr. biblické proroctvo: sedem rokov neúrodných a sedem rokov úrodných—je to empiricky odpozorovaná oscilácia, ktorá má platnosť až do súčasnosti.
Slovenská hydrologička :P. Pekárová dokázala bez akýchkoľvek pochybností, že všetky významné európske rieky sú pod dominantou 14—ročnej oscilácie t. j. začiatok marec 1902, ukončenie august 1913. Túto teóriu opísala (r.2003) v práci Dynamika kolísania odtoku svetových a slovenských tokov. Potvrdila prirodzenú kolísavosť riek vplyvom počasia v určitých pravidelných opakujúcich sa cykloch.
Medzinárodný politický panel IPPC
V roku 1988 bolo založené medzinárodné grémium odborníkov IPCC—Intergovernmental Panel on Climatic Change, ktoré si dalo za cieľ skúmať socioekonomické, technické a spoločenské dopady klimatických zmien v budúcnosti a v súčasnosti predkladať návrhy riešenia . Grémium IPCC je vedecká organizácia alebo skôr politická ,pýtajú sa ekonómovia“. Aké ,koho a prečo záujmy presadzuje. Takéto a podobné názory sú často predkladané verejnosti, ktorá je dezinformovaná. Niekoľko konkrétnych príkladov.
V r.1990 prevládal názor, že za posledných sto rokov sa celková teplota atmosféry zvýšila o 1,5°C a hladina morí stúpla o 0,60m. Katastrofické predpovede naznačovali, že pri súčasnom zvyšovaní CO2 v atmosfére do roku 2050 sa zvýši globálna teplota o 4°C a nárast svetových morí dosiahne výšku 6,0m. Táto katastrofická vízia podnietila klimatológov na hlbšie štúdium historických archívov na získanie maximálneho množstva informácií o priebehu klímy v minulých storočiach i tisícročiach. Výsledky ukázali, že klimatické výkyvy v minulosti sú porovnateľné so súčasnými a vyjadrujú dobrú zhodu napr. aj štyri storočia do minulosti—do roku 1600.
IPCC v roku 1995 reagovala revíziou predpovede z r. 1990 a posunula realitu z r.2050 až do r. 2100 : navýšenie hladín v oceánoch sa pohybovalo maximálne do 0,25 m a priemerná teplota sa zvýšila o 0,6°C. S určitosťou vieme preukázať—tvrdia odporcovia, že zvýšenie hladín oceánu nenastalo, čo dokumentuje značka vytesaná do skaly na Death Island v Tasmánie z roku 1841. Značka označuje priemernú výšku hladiny mora, ktorá sa nezmenila.
Medzi vedcami, ktorí sa venujú klimatickým zmenám prišlo k rozdeleniu na dva tábory: zástancovia a odporcovia globálneho otepľovania. Rozdelenie neprinieslo žiaden efekt ani v roku 1998 na spoločnom stretnutí v Buenos Aires. Neprišlo k žiadnej dohode, predovšetkým pre nárast kritických pripomienok odporcov k teórie globalizácii klimatických zmien v podobe otepľovania.
V roku 2001 vydáva IPCC tretiu správu, v ktorej uvádza, že priemerná hodnota teploty stúpla v 20. stor. len o 0,6°C s poznámkou, že tento nárast teploty bol najvyšší za posledných tisíc rokov. Hladiny svetových oceánov stúpli iba o 0,1 až 0,2 m a v porovnaní s rokom 1990 je to veľmi významný posun. Nielen že boli čiastočne uznané argumenty odporcov globalizácie, ale boli zjednotené a spresnené matematické modely.
Tento zmier dlho netrval, vyhrotil sa sporom vplyvu CO2 na otepľovanie atmosféry. E.G.Beck analyzoval 150 ročné sledovanie oxidu uhličitého a jeho vplyv na atmosféru. Jeho závery modelový panel IPCC ignoroval. Namerané najvyššie teploty v rokoch 1900 až 2005 neprevyšujú teploty namerané v desaťročí 1930 až 1940. Ani tento argument odporcov globalizácie nemal žiaden vplyv na stanovisko IPCC, ktoré budúcnosť ľudstva vysvetlili v takej podobe, že nadobudne presvedčenie, ľudstvo naozaj stojí na pokraji zániku.
Názory na klimatickú zmenu sú nejednotné
Pri mohutnom nástupe klimatických aktivistov, informáciám z tlače, svetovým environmentálnym a ekologickým centrám vieme, že nastane otepľovanie a to—na rozdiel od minulosti—za negatívneho správania človeka voči prírode. Je to vedecky potvrdené a dokázané; odlamovanie obrovských ľadových krýh od antarktického pobrežia, vysoký obsah oxidu uhličitého v atmosfére, skleníkový efekt, stúpanie teploty v severných zemepisných šírkach—dokazujú, že Zem sa otepľuje.
Na druhej strane sú odporcovia , ktorí dokazujú, že žiadne globálne otepľovanie nebude, lebo všetky prírodné javy prebiehajú v tvare „sínusoidy“—striedanie otepľovania s ochladzovaním, v ktorých sa vyskytujú aj klimatické anomálie s prudkým výkyvom teploty. Všetky merania sú usporiadané ku dlhodobému štatistickému priemeru a smerujú k ochladeniu Európskeho kontinentu približne od 45°z. š. smerom k severnému pólu.
Nastalo zmierenie?
Začiatkom nového tisícročia sa z katastrofických vízií začalo zvoľna uberať, o to viac začalo pribúdať nových pohľadov na klimatické zmeny. Všeobecne boli oba tábory—odporcovia i podporovatelia—jednotní v tom, že medzinárodné dohody o obmedzení produkcie skleníkových plynov sú prospešné a dôležité. Dohody sú zárukou pre budúcnosť, lebo parabolicky narastajúce krivky skleníkových plynov v atmosfére ,majú vzostupný trend ale i správny smer k riešeniu klimatických zmien.
Podnebie našej planéty sa za posledných asi 80 rokov výrazne otepľuje. Tento záver bol jednoznačne interpretovaný v súvislosti s teóriou vplyvu ľudskej činnosti na zmenu klímy. Merania jednoznačne dokazujú neustále stúpajúcu teplotu atmosféry a vplyv emisného zaťaženia a ľudstvo kráča k neodvratnej ekologickej katastrofe. Začali sa objavovať nové pohľady vplyvu ľudskej činnosti na životné prostredie. Ukázalo sa—a všetky doterajšie výsledky zástancov i odporcov, hovoria jednoznačne—že ničenie prírody dosiahlo v 80. a 90. rokoch minulého storočia nebývalej intenzity. Populačná explózia, ktorú ľudstvo zažíva približne od 50. rokov 19. stor. je jednou z hlavných príčin. Hromadné výruby pralesov, požiare tundre a spaľovanie fosílnych palív—predovšetkým v rozvojových krajinách, vedie k mimoriadne silnému zaťaženiu všetkých ekosystémov na Zemi. Začiatkom 90. rokov ekonomicky vyspelé štáty uzavreli niekoľko dohôd o znižovaní emisii, alebo aspoň dohodu o udržateľnosti doterajšieho stavu čo znamenalo veľký pokrok z pohľadu klimatickej zmeny na Zemi.
Výskumom sa dokázalo, že pralesy sú obrovským producentom kyslíka, nie jediným—ale ani najväčším . Primát majú svetové oceány s 90% zabezpečením. Na klimatickú budúcnosť našej planéty mimo ničenia pralesov ,má predovšetkým znečisťovanie svetových oceánov. Aký vplyv má aj obrovské množstvo satelitov v stratosfére—odhad je asi sto tisíc, ktoré zabezpečujú rôzne služby aj pre klimatológiu—na klímu krajiny, nebol ešte zdokumentovaný.
Výsledkom ekonomického vývoja od 60. rokov minulého storočia je nevyvážená ekonomická politika na Zemi. Vedie ku stále väčšiemu zaťaženiu životného prostredia a dostáva globálny charakter,—ktorý vedie k ekologickému kolapsu. Práve hospodársky vyspelé západné krajiny prijímajú zákony a predpisy na obmedzenie prevádzky motorových vozidiel, nakladanie s odpadmi, alebo hutnej výroby. Žiaľ. jedná sa iba o pätinu obývanej plochy na Zemi.
Vplyv človeka na klimatické pomery o prežitie
sa na Slovensku najviac prejavil pri ťažbe nerastných surovín a hromadným klčovaním lesov a lesných porastov na novú ornú pôdu. Na základe šoltýskeho (zakladateľ alebo sprostredkovateľ osídlenia obce) práva vzniká v 13—15. stor. mnoho nových osád, ktorých obyvatelia klčovaním a žiarením menili lesy a ľadom ležiacu pôdu na oráčiny. S rozširovaním ornej pôdy o nové parcely z lesných porastov sa stretávame ešte v 17 storočí. Stáli nedostatok ornej pôdy a nedostatok hnojív nútil roľníkov severného a východného Slovenska rozširovať polia ktoré im v chotári patrili a ktoré obrábali pluhom o políčka v lesných porastoch. Robili políčka z rúbanísk a lesných čistín. Kríky povytínali korene ponechali v zemi. Uschnuté raždie poukladali na kôpky a zapálili—tzv. žiare. Keď všetko vyhorelo popol zakopali do zeme. Do takto pripravenej pôdy zasiali zvláštny druh prosa a zahrabali do pôdy.
Súčasný mnohotvárny ráz Slovenska je výsledkom dlhodobého menlivého pôsobenia človeka v rôznorodom prírodnom krajinnom prostredí. Pri využívaní pôdy pre vlastné životné potreby, výkrm dobytka a zabezpečenia celkového dostatku potravín sa zintenzívnilo využívanie pôdneho fondu, čo malo za následok zmenu prírodnej krajiny na krajinu kultúrnu. Nastala zmena medzi vplyvom ľudskej činnosti a prírodnými faktormi v prospech človeka čím narušil aj mikroklimatický ráz krajiny.
Zásah do prírodných pomerov, a krajiny sa stále stupňuje a zároveň sa menia prírodné podmienky v súvislosti s vývojom ľudskej spoločnosti. Zmena prírodnej krajiny nastáva tým, že človek odstraňuje to, čo mu prekáža, alebo škodí v činnosti, a buduje nové diela. Tento boj človeka s prírodou prebieha v krajine, ktorá sa vyznačuje určitými vlastnosťami získanými dlhým prirodzeným klimatickým vývojom. Vlastnosti krajiny sa menia v rozsahu fyzicko geografických podmienok a podmieňujú tak diferenciáciu krajiny do rozličných krajinotvorných celkov a troch klimatických oblastí: teplá oblasť, mierne teplá oblasť a chladná oblasť. Každá z nich má podoblasti, rozčlenené v bonitovaných pôdno ekologických jednotkách, vyjadrenú ako úrodnosť pôdy.
Územné pomery
Naše územie, ležiace v karpatskej oblasti sa vyznačuje mimoriadnou pestrosťou a rôznorodosťou s odlišným reliéfom, geologickým podkladom, klímou, vodstvom, pôdou a vegetáciou. Pri vytváraní činnosti človeka v krajine sa brali do úvahy prírodné podmienky a tie vlastnosti krajiny, ktoré jeho úsilie podporovali, alebo vykonával taký druh činnosti, pri ktorých mohli čo najmenej vplývať ako negatívne prvky krajiny. A práve takéto, možno povedať selektívne využívanie pôdneho fondu sa prejavuje v diferencovanom zásahu do krajinného priestoru v ktorom sa formujú všetky negatívne antropogénne činitele. Vznik a priebeh vodnej a veternej erózie, zmeny odtokových pomerov, povodne, vysúšanie pôdy—pôsobia na zmenu mikroklimatického regiónu. Preto je pochopiteľné, že ťažko dostupné horstvá s pomerne drsnou klímou zostali najmenej dotknuté a v podstate neosídlené. Zmenil najmä skladbu ich lesnej pokrývky, ale ponechal ju pestujúc sekundárne lesy. Naproti tomu v prístupných teplých nížinných odstránil lesy takmer úplne a urobil z nich ornú pôdu.
Prírodné zmeny a vplyv človeka o prežitie
Pri takejto prudkej zmene prírodnej rovnováhy krajiny sa nepredpokladalo že príde k teplotným zmenám až klimatickým katastrofám. Napr. nedostatkom vlahy výnosy obilnín klesajú až pod objem výsevu, narušená je prirodzená reprodukcia a nastáva hladomor. Bola to práve táto hrozba, ktorá viedla až k hromadnej migrácii celých populácií, ktoré prinášali zmeny; sociálne, politické, ekonomické, kultúrne—a to nie len v dobe prebiehajúcich klimatických zmien. Varovné obdobie klíma vydala pred 7000—rokmi, keď nastal celkový pokles teplôt aj zrážok, a nastalo obdobie sucha. Od prvopočiatku to boli prvý poľnohospodári, ktorí empiricky prišli nato, že základným pilierom úspešnosti poľnohospodárskej prosperity je vzájomná interakcia medzi Slnkom a hydrologickými zmenami. Boli najviac závislí na prírodných cykloch. Najmenej tri až štyri krát nastalo vysušenie zdrojových oblastí vody, pramene vodných zdrojov čiastočne alebo úplne vyschli. Podľa vývoja pôdneho pokrytia a jeho hrúbky, dĺžku sucha môžeme odhadnúť na 100 až 200 rokov. Pasenie dobytka na pomerne malom území bolo závislé na klimatických zmenách. Ak zmeny boli príliš dlhé, dochádzalo k vypásaniu vhodných oblastí na pestovanie plodín čo na druhej strane spôsobilo klčovanie lesov s celoplošným odlesňovaním. To vyvolalo znižovanie i tak nízkych stavov hladín spodných vôd a nebezpečné erózne procesy. Prirodzené zásoby vodných zdrojov začali postupne vysychať a obnažené plochy pôdy začali podliehať erózii pôdy, čoho výsledkom bola ekologická katastrofa. Aj keď ľudstvo dospelo svojim vývojom až do súčasnosti, neustále muselo odolávať ale aj v súčasnosti odoláva skrytej hrozbe neúrody, ktoré boli, sú a budú vždy spôsobované klimatickými zmenami. V skutočnosti to vždy bude len súhrn prírodných faktorov a ľudskej činnosti.
I keď nie je nutné podliehať panike z „Globálneho otepľovania“, že už bude iba teplo, je potrebné brať v úvahu ľudský faktor, na základe doterajších poznatkov a vyvarovať sa chýb v budúcnosti. Aj keď nevieme, ktorým smerom sa klimatická zmena bude vyvíjať. Tieto smery musíme brať vážne aj z toho dôvodu, že Slovensko je typicky stredoeurópsky vnútrozemský štát s členitým terénom a vodné zdroje sú obmedzené a závislé iba na atmosférických zrážkach a elementoch. Uvedené prognózy sú pre klimatických aktivistov špekulatívne, nestotožňujú sa s ich predstavou globálneho otepľovania. Odborné konferencie o stave Podnebia na našej planéte spoločnosť rozdeľujú, vnášajú ostré diskusie nie o stave klímy ale o politicko-hospodárskom ovládaní svetovej ekonomiky. Je najvyšší čas prestať politikárčiť, hovoriť, kritizovať a poukazovať na vznikajúce problémy životného prostredia. Krajina predstavuje živý prvok životného prostredia ,preto vyžaduje riešenie len v komplexnej organickej sústave pôda—voda—ovzdušie v interakcii antropogénnych pozitívnych činiteľov. Pôdu treba chápať ako polyfunkčný objekt, mimo výrobnej funkcie potravín plní dôležitú nevýrobnú funkciu v krajine a tým i životného prostredia.
Globálna klimatická zmena je neodvratná priamo podmienená ľudskej činnosti —v drancovaní a ničení prírodných zdrojov vo všetkých oblastiach života, je žalostný obraz našej prítomnosti i budúcnosti.
Alojz Malíšek
Autor je dopisovateľ IRHC-Paríž
(bez úprav, pozn. redakcie) www.biosferaklub.info