Čína bola vždy krajinou izolovanou od vonkajšieho sveta. Od nepamäti vládcovia tejto ríše verili, že vytvorenie vysoko rozvinutej čínskej civilizácie je zásluhou samotných Číňanov. Archeologické nálezy z minulého storočia však vyvolávajú pochybnosti o tom, či je to skutočne tak.
Sven Hedin bol švédsky vedec a nebojácny cestovateľ. Na konci XIX – začiatkom XX storočia urobil bezprecedentne ťažkú expedíciu po starej Hodvábnej ceste. Časť trasy prechádzala opustenou a nehostinnou púšťou Takla Makan. A práve tam, v blízkosti vyschnutého jazera Lobnor a na ruinách Loulanu, sa mu podarilo objaviť pohrebiská, ktoré sa datovali do staroveku.
Po otvorení pohrebiska si Hedin okamžite uvedomil význam svojho nálezu. Zachované zvyšky nepatrili Mongoloidom. Vedec previezol s veľkými ťažkosťami artefakty do Európy, kde sa umiestnili v múzeách. Európa vtedy nemala na štúdium múmií čas, pretože začala veľká vojna.
Hedin šiel na front ako vojnový korešpondent a písal správy oslavujúce nemeckú odvahu. Po prvej svetovej vojne bolestne prežíval porážku Nemcov a začiatkom dvadsiatych rokov dobrovoľne vstúpil do strany nacistov. Európski archeológovia samozrejme nechceli skúmať nálezy „obdivovateľa Hitlera“.
Avšak málokto sa zaujímal aj o múmie, ktoré priniesli z toho istého regiónu ďalší vedci – Albert von Lecock a Mark Aurel Stein.
Vedecká komunita sa trochu zobudila po vykopávkach švédskeho archeológa Folkeho Bergmana, ktorý objavil v Sin-ťiangu 200 dokonale zachovaných múmií vysokých a svetlovlasých belochov. Ale ani Hedin, ani Lecock, ani Stein ani Bergman nepochopili, aký dôležitý objav urobili.
Čínskym úradom, ktoré sa zaoberali doktrínou jedinečnosti vlastnej civilizácie, sa archeologické nálezy vôbec nepáčili. Natoľko sa im nepáčili, že na mnoho rokov zakázali cudzincom vstupovať do Sin-ťiangu. Keby to boli iba múmie nejakých kočovníkov, hoci aj nie mongoloidov, čínske orgány by to vydržali. Ale v hroboch boli artefakty svedčiace o vysokej kultúre neznámeho národa. A to bolo úplne neprijateľné.
Kto sa ako prvý naučil obrábať pôdu? Samozrejme, Číňania! Kto prvý vymyslel tkanie, koleso a voz? Taktiež Číňania! A tu náhle v pohrebiskách boli objavené o niekoľko rádov staršie stopy materiálnej kultúry, ktorá z pohľadu úradníkov krajiny, nemohla predsa vytvoriť základy ich krajiny.
K vážnemu výskumu artefaktov z Tarimu sa vrátili až v roku 1978, a to len preto, že vykopávky viedol čínsky archeológ Wang Binhua. Preskúmal pohrebisko Kizilchok a odkryl 113 starovekých pohrebísk, ktoré nijako nemohli patriť Číňanom.
Je zrejmé, že v Číne v tomto ohľade nedošlo k žiadnemu veľkému humbuku. Nálezy boli poslané do provinčného múzea mesta Urumči, kde ich „umlčali“..
Možno by sa to všetko skončilo, keby nebolo amerického archeológa Viktora Mayra, ktorý v roku 1987 priviedol skupinu vedcov a študentov z Pensylvánskej univerzity na exkurziu do Urumči. Jeden pohľad na múmie vystavené v múzeu mu stačil na to, aby pochopil, že títo mŕtvi, oblečení vo fialovom vlnenom oblečení a plsti, nemali nič spoločné so starými Číňanmi. Perfektne zachované vlasy múmie boli červené alebo blond, ich oči boli veľké a vôbec nie šikmé a ich lebky boli predĺžené, rovnako ako nápadné a často zahnuté nosy.
Mayr začal dobývať povolenie od čínskej vlády na štúdium múmií. Trvalo to asi päť rokov. Počas tejto doby boli múmie znovu presunuté do Kizilchoku a zakopané, čo odôvodňovali tým, že múzeum nie je vhodné na uskladnenie krehkých artefaktov. Mayr a jeho archeologický tím, ktorý zhromaždil, museli opakovane vykopávať telá zo zeme.
Záver genetikov, ktorí študovali DNA mŕtvych, bol pre čínskych úradníkov nepríjemný. Mayrova správa znie: múmie patria ľuďom bielej rasy.
Tarim sa vyznačuje surovou klímou. Ale vďaka nej a dobre presoleným pôdam sa telá mŕtvych aj napriek veku pozoruhodne zachovali. Okrem nájdených múmii v Kizilchoku našli čínski archeológovia počas ďalších 25 rokov práce ďalších 300 podobných múmií. Najslávnejšie sú „Loulanská krásavica“ a „Čerčenskí človek“.
Loulanská krásavica bola nájdená v roku 1980, neďaleko starobylého mesta Loulan, ktoré objavil Hedin. Bola oblečená do drahých odevov, kožených topánok a plsti. Súdiac podľa toho, že oblečenie bolo veľmi teplé, pochovali ju v zime. Mala asi 40 rokov, počas svojho života bola veľmi krásnou ženou s vlnitými hnedými vlasmi, veľkými modrými očami a úplne európskym nosom. Pred pohrebom bolo jej telo starostlivo zabalené do vlneného plášťa. Blízko bol položený ladný kostný hrebeň a prútený kôš so pšeničnými zrnami. Pohrebisko spadá do III. tisícročia pred našim letopočtom.
Neskôr v roku 2003, neďaleko pohrebiska Loulanskej krásavici, sa našla ešte jedna múmia inej ženy. Bola pochovaná v dutej rakve a v posmrtnom živote ju sprevádzali nefritové šperky, červená pohrebná maska, kožená taška a veľa vonných tyčiniek z efedry. To vedcom umožnilo dospieť k záveru, že žena sa zúčastnila na zoroastrijských rituáloch a pravdepodobne bola kňažkou.
„Čerčenskí človek“ pochádza z rodinného pohrebiska z 1. tisícročia pred našim letopočtom neďaleko mesta Čerčen (Qiemo Town). Ide o muža vo veku asi 50 rokov, s prešedivenými spletenými hnedými vlasmi a malou bradou. Jeho výška je asi dva metre, tvár ma európskeho typu – s rovným nosom a veľkými očami. Koža človeka je pokrytá tetovaním. Bol oblečený v purpurových šatách, plstených gamašoch a v najstarších nohaviciach na svete, zošitých z troch kusov vlnenej látky. Vedľa neho ležala celá sada klobúkov – 10 kusov, sedlo, hlava koňa a kopytá.
Okrem neho boli v pohrebisku ďalšie tri ženské telá, tiež vo svetlých šatách s lemom z modrej šnúry. Najdôležitejším je telo trojmesačného dieťaťa zabaleného vo fialovej tkanine. Na poslednej ceste malo dieťa fľašu z rohoviny a cumlík vyrobený z ovčieho vemena. Pod hlavou malo vankúš z ovčej vlny a na očiach položené dva modré kamene.
Čínskym orgánom sa nepodarilo tieto objavy utajiť. Avšak zahraničným archeológom maximálne sťažili prístup k artefaktom.
Vývody genetikov nie sú ani zďaleka jednoznačné. Pri štúdiu múmii sa ukázalo, že mnoho z nich je zmiešaného pôvodu. Tarimské nie sú čistokrvní árijci, ako predpokladali odborníci. V niektorých DNA sú stopy turkickej krvi, niektoré sa jednoznačne pripisujú sibírskym kmeňom.
Štúdia tkanín nájdených v pohrebiskách sa ukázala veľmi zaujímavá. Tieto textílie majú jasný odkaz na keltské kmene, ktoré používali charakteristické tkanie a kockovaný vzor. Tento model bol v staroveku distribuovaný po celej Európe, ale teraz bol objavený v Ázii.
A to naznačuje migračné trasy starovekého obyvateľstva Eurázie. Očividne smerovali dvoma smermi – na západ aj na východ. Je zaujímavé, že najstaršie múmie patria k „čistým“ Európanom, zatiaľ čo mladšie múmie majú zmiešanú krv. Aký národ osídľoval Tarimskú kotlinu v Číne zatiaľ vedci s určitosťou nevedia, ale mnoho môžu napovedať aj staré mapy a záznamy v starých encyklopédiách, ktoré popisujú Veľkú Tartáriu zaberajúcu aj veľkú časť súčasnej Číny.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info