Neobyčajná 417 metrov vysoká hora Vottovaara je skôr kamennou náhornou plošinou, ktorá je obkolesená zeleno modrým kobercom lesov a jazier a je 270 km vzdialená severozápadne od mesta Petrozavodsk v Karélii v Rusku. Vottovaara ľudovo nazývaná aj „hora smrti“ skrýva veľa neobjasnených záhad, medzi ktoré patria aj kamenné schody na vrchole hory, ktoré nikam nevedú.
Počas niekoľkých desaťročí výskumov nebola predložená ani jedna logická verzia vybudovania schodov, pokiaľ v roku 2014 etnograf Alexej Popov nepredložil verziu opierajúcu sa o starobylé kláštorné záznamy.
Alexej, čo je to za miesto – Vottovaara?
Hora Vottovaara je najvyšším bodom západnej Karélskej vrchoviny s výškou 417,3 m nad úrovňou mora. Približne pred 9000 rokmi na mieste, kde dnes stojí Vottovaara došlo k silnému zemetraseniu, ktoré viedlo k vytvoreniu obrovskej prepadliny. Týmto spôsobom vznikol v strede hory prírodný amfiteáter s malými jazerami a výbežkami skál.
Kedy sa stala hora lídrom medzi anomálnymi miestami Karélie?
Fakticky pred niekoľkými tisícročiami. Práve vtedy bolo vytvorené na Vottovaare centrum starovekej civilizácie. Na jej vrchole, na ploche asi 6 kilometrov štvorcových, sa nachádzajú obrovské kamene pravouhlého tvaru – sejdy, komplexy a 1600 ručne postavených obradných kameňov. Kamene sú rozložené zväčša v skupinách po dvoch až šiestich kusoch. Niektoré sú postavené na „nožičkách“, to znamená, že sú postavené na niekoľkých menších kameňoch, pritom váha týchto kameňov dosahuje až tri tony.
Čo je to sejd?
Ide o kultový kameň – balvan, alebo fragment skaly, ktorého umelá povaha je úplne zrejmá v danom prostredí, to znamená, že nesie príznaky ľudského vplyvu. Podľa niektorých vedcov je koreň slova „sejd“ veľmi starý, možno sa tiahne až k paleolitickému severnému prajazyku, ktorý je čiastočne rekonštruovaný lingvistami.
V legendách Keltov sú sejdy určití elfovia, ktorí odišli do iného magického sveta cez pre ľudí neviditeľnú bránu v mohylách a horách. Slovo sejd znamenalo tiež „tajné znalosti“. Práve tento význam je použitý v starovekom škandinávskom epose, v ktorom boh Odin získa runy.
Sejd, to je miesto uctievania pohanských bohov a kameňov, ktorým pripisovali nadprirodzené schopnosti a silu, je to miesto starých šamanských rituálov, o zmysle ktorých sa môžeme iba dohadovať.
Umožnili vedcom výskumy hory Vottovaara zistiť dobu života a zánik starovekej civilizácie ktorá vytvorila tento sakrálny komplex?
Vedci neodhalili nič, čo by potvrdilo dobu vzniku tohto sakrálneho komplexu. Je pravda, že geológovia prevŕtali dno jazera v strede amfiteátra a odobrali vzorky horniny. Analýza preukázala prítomnosť silnej vrstvy fosforu vytvorenej počas obmedzeného časového obdobia. Jednou z verzií sú početné obete ľudí a zvierat, ktoré viedli k usadeninám z kostí.
Avšak podľa predpokladov archeológa Marka Šachnoviča je komplex Vottovaara očividne oveľa starší a je súčasťou megalitických stavieb postavených v dobe bronzovej pozdĺž celého európskeho pobrežia Atlantiku, od Španielska po Nórsko. Existuje verzia, že vek komplexu je viac ako 2000 rokov a myšlienka jeho výstavby patrí potomkom obyvateľov starobylej severnej krajiny Hyperborei. Podľa saamských legiend je toto miesto centrom zlých síl, rastú tu zmutované stromy, takmer chýba fauna a jazerá sú mŕtve.
Ale najzaujímavejšie na Vottovaare sú schody vedúce do neba…
Áno, to je jedna z najväčších hádaniek komplexu, nie je známe kým a kedy boli schody s trinástimi schodmi končiace v hlbokom útese vybudované. Archeológovia so zodpovednosťou prehlasujú, že medzi miestnymi kmeňmi v stredoveku jednoducho neexistovala „myšlienka schodov“, rovnako ako u iných kmeňov neexistovala myšlienka kolesa. Rozdielny vek kameňov naznačuje, že komplex mohol byť budovaný dlhší čas.
Vám sa podarilo vyriešiť záhadu schodov do neba?
Čiastočne. Mal som šťastie získať zaujímavé informácie od jednej osoby, ktorá mala prístup ku knižniciam karélskych kláštorov. Pri práci so starobylými rukopismi objavil popis schodov vo Vottovaare a tiež objektu, ktorý sa niekedy nachádzal na vrchole. Predtým mi povedal príbeh jedného mnícha, ktorého neskôr vyhlásili za svätého. Vďaka tomuto mníchovi sa zachovali informácie o skutočnom určení kamenných schodov.
Ide o Simona Volomského, zakladateľa kláštora, ktorý sa narodil v blízkosti mesta Volokolamsk v roku 1585 a ktorý veľa cestoval. Je známe, že pri hľadaní miesta pre svoj kláštor navštívil Novgorod, Ladogu, Korelu, Moskvu, Vologdu a Ustjug. Okrem toho niekoľko rokov strávil ako učeň v Soloveckom kláštore a v roku 1613 založil svoj kláštor vo Volomských lesoch.
Život tohto svätca je dobre známy a nie je spochybňovaný. Nikde sa ale nehovorí o ceste Simona s oddielom novgorodských dobrovoľníkov na Vottovaaru. Stalo sa to na začiatku 17. storočia. Ako povedal môj známy, ktorý veľa rokov pracoval v cirkevných knižniciach, keď sa oddiel dostal na horu, tak okrem množstva kultových kameňov objavili aj známe schody. A na vrchole hory, kam viedlo trinásť schodov uvidel Simon s dobrovoľníkmi obrovský kamenný trón vytesaný z jedného obrovského kameňa.
Miestne kmene Saamov tvrdili, že trón aj kultové kamene boli vytvorené na tomto mieste predstaviteľmi nejakej starovekej civilizácie. Jediná vec, ktorá mohla nepriamo hovoriť, komu patril trón, bol nápis napísaný na zadnej strane trónu slovanskou runicou: „Našim veľkým potomkom, od veľkých predkov.“
Na zadnej strane bol aj nákres pripomínajúci súhvezdie Veľkej Medvedice. Simon s dobrovoľníkmi, ktorí považovali trón za pohanskú svätyňu, prevrhli na bok a zvalili z vrcholu hory. Na spiatočnej ceste väčšina účastníkov expedície zomrela na neznáme choroby.
Čo sa stalo s trónom ďalej?
Prevrhnutý trón sa nerozbil ani po páde z hory a zostal ležať pod horou, ale v 20. storočí ho archeológovia nenašli. Je známe, že počas druhej svetovej vojny sa o tieto miesta viedli tvrdé boje. Iba niekoľko desiatok metrov od Vottovaary sa nachádza „sopka smrti“, pomenovaná podľa toho, že počas bojov bola celá prekopaná výbuchmi. Ale na horu Vottovaara nepadol ani jeden náboj. Hora niekoľkokrát prechádzala z rúk do rúk, ale Nemci nikdy na nej nestrieľali, ale vždy sa ju snažili vziať v boji muža proti mužovi. Je zaujímavé, že o horu bojovali elitné divízie SS. Ako sa tu objavili? To je hádanka. Koniec koncov, v tejto časti Karélie neboli žiadne strategické objekty, ani nerastné suroviny, iba pamätníky pohanského staroveku. Je zrejmé, že Nemci ich potrebovali, boli chamtiví po posvätných svätyniach s neobyčajnými vlastnosťami. Pol roka bojovali Nemci za horu Vottovaaru a nakoniec odtiaľ vyviezli množstvo artefaktov a pravdepodobne aj vrátane trónu.
Aký bol účel trónu? Možno niekde v Karélii existujú podobné artefakty?
Na ostrove Ruský Kuzov v Bielom mori sa nachádza veľa artefaktov a zachoval sa tam podobný kamenný trón s hmotnosťou viac ako 15 ton. Jeho účel nie je známy. Môžeme iba predpokladať, že obidva tróny sa nachádzali na nejakých posvätných miestach a osoba, ktorá sa na nich posadila, dostala nejaké sakrálne poznanie. Myslím si, že trón, ktorý stál na plošine hory Vottovaara, bol určený na získanie poznania z druhého sveta. Nie je náhoda, že z dávnych čias sa Vottovaara nazývala Hora smrti.
Dmitrij Sokolov
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info