Psychologička Irina Medvedeva, ktorá je riaditeľom Inštitútu pre demografickú bezpečnosť, spolupredsedníčka Medzinárodnej spoločnosti umeleckých pedagógov a terapeutov, spoluzakladateľkou Medziregionálnej nadácie pre sociálnu a psychologickú pomoc pre rodinu a dieťa v rozhovore uviedla, že Rusom, podobne ako obyvateľom iných krajín, vnucujú vzorce správania, ktoré sú príznakmi psychických chorôb.
Povedali ste predtým, že prostredie, v ktorom v súčasnosti žijeme, je pre psychiku nepriaznivé a kvôli tomu je veľa detí a dospelých v hraničnom stave, to znamená, že nie sú psychicky chorí, ale zároveň majú určité malé odchýlky. Prečo je naše prostredie nepriaznivé?
Pretože v našej krajine po takzvanej Perestrojke začali pokusy vykonať kultúrny zlom – prevrat a neprestávajú doteraz, ale teraz už nie sú tak agresívne ako na začiatku. V mojej praxi sa potvrdil objav najväčšieho švajčiarskeho psychiatra a psychoanalytika Carla Gustava Junga o prítomnosti takzvaného kolektívneho nevedomia u ľudí. Jung tak nazval hlbinnú pamäť človeka, v ktorej sú nejakým tajomným spôsobom zakódované základné vzorce správania, svetonázor charakteristický pre konkrétnu kultúru, v ktorej človek žije, a v ktorom žili jeho predkovia. Ak sa v rodine porušujú základné normy danej kultúry, tak psychika dieťaťa trpí. A naopak, keď žiadame rodičov, aby sa vrátili vo výchove dieťaťa k našej kultúrnej tradícii, už od jedného tohto návratu ku koreňom môže byť jeho psychika harmonizovaná.
V čom tkvie naša mentalita a akým spôsobom ju menia?
– V krátkosti sa to nedá vysvetliť. Jedným zo základných princípov, ktoré sa pokúšajú zlomiť, je postoj k chudobe a bohatstvu. Bolo snáď niekedy v Rusku bohatstvo považované za hlavný cieľ v živote? Bohatstvo nikdy nebolo na prvom mieste. Bohatstvo nikdy nebolo kritériom pozitívnosti človeka. Navyše je ruská kultúra spoločenská. U nás ľudia vždy radi spolupracovali, radovali sa a trápili spolu. V sovietskych časoch sa to nazývalo kolektivizmus. V posledných desaťročiach sa pokúšajú odtrhnúť človeka od iných ľudí a snažia sa ho presvedčiť, že by mal byť sám pre seba.
Spomínam si, ako zo začiatku, keď výraz „to sú tvoje problémy“ prišiel do módy, tak to zraňovalo sluch. Všetko je robené tak, aby komunitný duch odišiel z nášho života, ale on nemôže odísť, pretože je v genetickej pamäti. On je iba v potlačenom stave.
Na základe akéhokoľvek tlaku dochádza k opačnej reakcii. To znamená, že niekde z mimo dosahu, tento komunitný duch, ktorý sa nedokáže dostať na povrch, vysiela človeku nevedomé signály. Z pokusov kultúrneho prevratu trpia deti, aj dospelí. Prvým krokom k zlepšeniu psychiky je prevedenie nevedomej nespokojnosti, nevedomej úzkosti, nevedomého pocitu cudzích pseudo-modelov, ktorým sa musíme v poslednej dobe podriaďovať, do vedomého stavu. A následne musíme vedome odmietnuť všetko cudzie.
Čo ešte ide proti nášmu kolektívnemu nevedomiu?
– Tradičná ruská kultúra je veľmi vlastenecká. Tu ľudia za svoju krajinu boli vždy pripravení položiť svoj život. A keď prišla Perestrojka, začali im vnucovať, že majú hanebnú otrockú históriu, že majú strašnú súčasnosť, že nemajú žiadnu budúcnosť a mnohí ľudia na úrovni vedomia tomu uverili, pretože ľudia boli zvyknutí správať sa k médiám s úctou.
Čo sa ešte nachádza v genetickej pamäti?
– Obrovskú úlohu zohráva skutočnosť, že ruská kultúra je veľmi vznešená. Ona je celá nasmerovaná do oblasti ideálu. V ruskej kultúre nebolo zvykom prikladať veľkú dôležitosť tomu, čo sa dnes nazýva kvalita života – čo je u teba na stole, čo máte na sebe, aký nábytok máte a tak ďalej. V ruskej kultúre bolo zvykom deti čo najskôr smerovať do sféry ideálu, naučiť ich milovať nemateriálne a ak je to materiálne, nie je to niečo, čo by bolo možné kúpiť za peniaze, ale krásu Božieho sveta. Láska k prírode a jej radosť sú k dispozícii každému, bez ohľadu na jeho bohatstvo. Milovať svoju vlasť, milovať priateľov, milovať svojich blízkych vo všeobecnosti, milovať skutočné umenie – to všetko bolo veľmi dôležité. Ruské tradičné vzdelávanie bolo vždy zamerané na potlačenie nízkeho človeka a prebudenie a rozvoj horných poschodí psychiky.
– A čo teraz vidíme?
V posledných desaťročiach sa všetko robí opačným smerom. Táto sféra príťažlivosti sa rozpúšťa. V človeku vyvolávajú smäd po základných pôžitkoch. Po celú dobu reklamujú nejaké nové druhy jogurtov, čokolád, klobás, syrov, nábytku, áut, oblečenia. Okrem toho dochádza k odbrzďovaniu sexuálnej sféry, k potlačeniu hanby – to nie je iba chyba, je to hrozný zločin pred deťmi aj pred dospelými. Myslím si, že nie je nič horšie ako eliminácia hanby, pretože pocit intímnej hanby je jedným z hlavných ukazovateľov psychickej normy. A keď ľudí vyzývajú na neštandardné správanie bez hanby a hovoria, že falošná hanba musí byť vyhodená, pretože to, čo je prirodzené, sa nehanbí, v skutočnosti ich vyzývajú k umelej invalidizácii psychiky.
Pri akých psychických ochoreniach nemajú ľudia žiadnu intímnu hanbu?
– Ide o najzávažnejšie psychiatrické ochorenia. Napríklad niektoré typy schizofrénie vo fáze defektov. Štádium defektu je poslednou fázou akejkoľvek choroby. Schizofrénia v štádiu defektu je úplná dezintegrácia osobnosti. Je to ťažké mentálne postihnutie. A v skutočnosti množstvo normálnych ľudí vyzývajú, aby imitovali správanie vážne chorých pacientov.
Ak normálna osoba žije s nedostatkom intímnej hanby, môže to nejako ovplyvniť psychiku?
– Som si istá, že to nemôže neovplyvniť. To neznamená, že zdraví ľudia ochorejú schizofréniou, ale nejaký druh abnormality – tak či onak – skôr alebo neskôr, explicitne alebo implicitne, sa samozrejme objaví.
Aký je v súčasnosti psychologický stav ľudí?
– Samozrejme, u niektorých ľudí nie je v najlepšej podobe, pretože mnohí sa snažia držať krok s dobou, pokúšajú sa podriadiť novým stereotypom a imitujú správanie psychicky chorých ľudí. Koniec koncov, stereotypy, ktoré sa teraz programujú, pripomínajú psychiatrické symptómy. Teraz je veľa nesprávnych diagnóz, pretože normálni ľudia sa môžu správať ako psychicky chorí.
Mohli by ste uviesť príklady správania, ktoré napodobňujú správanie psychicky chorých ľudí?
– Je možné uviesť ako príklad agresívne správanie, ktoré sa demonštruje v thrilleroch, keď hlavná postava všetko rozbíja na svojej ceste, vyrazí dvere, okná, skáče z desiateho poschodia na cestu s absolútne chladným srdcom bez afektu, a keď mu nejakí ľudia prídu do cesty, tak ich zabíja. Tu sa simuluje správanie heboidného schizofrenika. Pri heboidnej schizofrénii človek kombinuje agresiu dospievajúcich a nezodpovednosť dospievajúcich s absolútne kamenným srdcom. To znamená, že takýto pacient neútočí na ľudí a nevykopáva dvere a okná, z dôvodu svojej horkokrvnosti, ale z úplnej ľahostajnosti k okoliu.
Aké sú ďalšie vzorce správania, ktoré sú príznakmi psychickej choroby?
– Napríklad, keď dospelí ľudia reklamujú niektoré nové druhy výrobkov, olizujú si pery a slastne pri tom zatvárajú oči, napodobňujú správanie psychicky chorých ľudí. Dospelí ľudia, ktorí sa takýmto postojom stavajú k jedlu, že sú pripravení zabudnúť na všetko na svete, ak chcú získať niečo chutné, a u ktorých je jedlo hlavnou supermyšlienkou tak, že nemôžu o ničom inom ani rozmýšľať, sa nazývajú schizoidnými infantilmi.
A nehanebnosť, ktorú mnohí ľudia, najmä mladí, považujú za prejav zdravého uvoľnenia, je charakteristická nielen u pacientov so schizofréniou, ale aj u pacientov trpiacich hysterickými ochoreniami, ako je hysterická psychóza.
A to, že mnohé ženy v lete ležia polonahé, je príznakom nejakej choroby?
– Odhaľovanie sa pred ľuďmi sa v psychiatrii nazýva exhibicionizmus. Do určitej doby sa môže psychika týchto žien uchovať – pokiaľ sa nútia nosiť také oblečenie kvôli móde, to sa na sebe dopúšťajú iba nejakého násilia. A potom, keď sa im to už začína páčiť, musíme položiť otázku – majú všetko v poriadku s hlavou?
Ľudia, ktorí sledujú rôzne obscénnosti, ako napríklad reality show, sa správajú ako psychiatrickí pacienti trpiaci chorobou nazývanou voyeurismus. Takíto pacienti zvyčajne sledujú cez kľúčové dierky do cudzích spální a toaliet. V skutočnosti v súčasnosti k takémuto správaniu nútia normálnych ľudí.
Môžete povedať niečo o humorných televíznych reláciách?
– Tu sa vyvolá sekundárna demencia. Keď sa ľudia každý deň smejú nad niečím, čomu by sa ani opice nezačali smiať, tak si akoby vyvolávajú demenciu. Ľudia jednoducho degradujú.
Čiže o ľuďoch, ktorí sa smejú pri sledovaní humorných programov, môžeme povedať, že majú demenciu?
– Nie, nemožno to povedať, ale samozrejme musíme hovoriť o nejakej degradácii alebo involúcii. A neviem, či bude tak ľahké, aby sa títo ľudia vrátili do normálneho stavu, ak z ľudí prestanú robiť idiotov.
Z rozhovoru psychologičky Iriny Medvedevej, autorky desiatky kníh a publikácií.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info