Takmer jediným materiálom na zhotovenie mužského i ženského odevu, najmä pracovného, bolo od roku 1800 až do ukončenia druhej svetovej vojny – konopné plátno. Súkenných šiat nebolo. V tuhých zimách nahradzovali ich kožuchy z barančiny, ktoré sa obliekali na plátennú košeľu, alebo u žien na konopné rukávce. Pravda, kožuch si mohol dopriať iba zámožnejší hospodár. Normálny mužský oblek, ako ho opisovali starí ľudia, vyzeral dosť bizarne. Na konopnú košeľu obliekal sa v zime kožušinový alebo súkenný prusliak (pruclek) bez rukávov, aby sa ušetrila látka. Široké konopné nohavice (gate) – také široké, že by do jednej vliezli i dve nohy – zastrkovali sa do holienok čižiem. Chrbát a plecia kryla veľká konopná plachta, zložená do trojuholníka a uväzovala na veľký uzol pod bradou, podobne, ako to robia ženy s trojuhlými šatkami. To bol univerzálny sviatočný odev na celý rok. V lete slúžila plachta na ozdobu, v zime mala poskytnúť niečo tepla.
Ženský odev hotovil sa tiež z konopného plátna, s výnimkou čepca a zástery. U žien bola spotreba materiálu oveľa väčšia, vzhľadom na módu širokých a nariasených ako harmonika poskladaných sukní a na voľnejšie nepriliehavé rukávce. Siatie konopy nelíšilo sa od sejby obilia. Len pôda pod ňou musela byť kvalitnejšia, lepšie pohnojená, viac ráz zoraná ako pod pšenicu. Preto sa pestovala v doline, nie na vŕškoch a pravidelne za obcou.
Starosť o konopu začala v prvých týždňoch júla. Vtedy sa ukázalo, že rastlina je dvojdomá. Prašníkové steblá na Osuskom nazývali poskomné, dozreli, začali žltnúť a pri dotyku vypúšťali mračná oplodňujúcich spór. Pestíkové, materné konope, zostali svojim vzrastom o niečo nižšie, boli čerstvo zelené. Poskomná konopa musela sa vytrhať a materné ponechať, až kým semeno—semenec nedozrelo. K tomuto výkonu obliekali sa dievky i mladé ženy takmer ako do kostola. Ich kvetované šatky a biele rukávce silno kontrastovali so zeleným morom konopy, v ktorom plávali ich postavy. Umelec, maliar by túto pracovnú činnosť žien zachytil ako sviežu zelenú lúku posiatu pestrofarebnými kvetmi pohybujúce sa vetrom.
V ľudovej poézii viaceré poľné plodiny sú predmetom osobitného záujmu – medzi nimi i konopa, kde uplatňoval sa aj kultúrny život dediny: Ej zešli, zešli konope u cesty, už sú pekné zelené:/ hovorí jedna Osuská pieseň. „Ej trhalo ich jedno černooké dífča/: malo líčka červené:/ pokračuje druhý verš. Iná pieseň hovorí: „konope, konope, zelené konope, na tý naše dvere nigdo nezaklope“, to je smutný povzdych dievčaťa, ktoré márne čaká večer nejakého mládenca.
Vytrhaná konopa viazala sa do malých snôpkov, s väčšími otiepkami by sa manipulovalo zle a ťažko by sa sušili. Snôpky konopy ukladali sa do vody, čiže sa močili, od čoho vznikol pekný jazykový názov močidlo, močidlá. Boli to malé drobné vodné v zemi vykopané kaskádovité nádržky, ku ktorým sa privádzala voda. V Osuskom boli močidlá vybudované na potôčiku Bederník, v jednoduchej ohrade s názvom Panšula. Snôpky sa poukladali v radoch do nich v niekoľkých vrstvách a zaťažili sa kameňmi, aby sa úplne ponorili a neodplávali. Do takto upravených konopísk sa pustila voda, ktorá však nesmela na nich stáť, ale súvisle a pomaly odtekať. Steblo, ktoré vplyvom vody močením stratilo pružnosť, stalo sa krehkým ako suché drevo. Ľahkosť odtrhnutia vlákna od stebla gazdiná vedela posúdiť potrebný čas máčania. Rozmočené konope bolo veľmi ťažké, z vody sa vyťahovalo ručne, pri práci sa nepoužívali žiadne pomôcky na uľahčenie práce, aby sa vlákno nepoškodilo a nedotrhalo.
Podobnú opatrnosť žiadalo si i sušenie. Snôpky sa postavili vertikálne a steblá roztiahli od seba tak, aby sušenie rýchlo pokračovalo. Sezóna máčania konope a sušenie zaujímala v dôležitosti ženských prác osobitné miesto. Tu okolo Panšule bolo božské ticho a nad týmto idylickým prírodným obrázkom ,prerušované spevom vtákov, vznáša sa mračno veľmi prenikavej vône, ktorú vydychujú sušiace sa snôpky, ktoré sa v početných a dráždivých zápachov dediny vyskytujú len raz do roka.
Trepanie, česanie a úprava konopy siatie
Trlica – jednoduchý mechanizmus na spracovanie bol to asi jeden meter dlhý, 20 centimetrov široký a 4 až 5 centimetrov hrubý drevený nôž. Na jednom konci pevne spojený prostredníctvom silnej drevenej osky so stolicou a na druhom konci opatrení rukoväťou. Nôž s rukoväťou sa dal zdvíhať, keď sa pustil zapadol medzi dve paralelné lamely. Zdvíhaním noža a lamelami vložila trepačka hrsť vysušených stebiel konopí a viacerými údermi ich lámala tak dlho – trepala do nich až sa steblá rozdrvili a vypadali na zem pod trlicu vo forme pazderia.
Dotrepávanie sa robilo na trlici zvaná trojka, aby na priadzi nezostalo nijaké pazderie. Procedúra tohto druhého odstraňovania zvyškov pazderia sa menovala vytieranie konopí, keďže hrsť vlákien vložená do trojky zovretá medzi dvojnásobným nožom a tromi lamelami, vyťahovala sa násilím zo zovretia, čím vzniklo trenie spôsobujúce vypadávanie aj najmenšieho pazderia.
Trepanie a vytieranie konopí robilo sa v posledných dňoch augusta a v prvých dňoch septembra, keď sa ešte nebrala úroda okopanín z poľa. Ak bolo teplé, slnečné počasie, pustili sa ženy ešte i do tretieho čistenia konopných vlákien, ktoré sa menovalo hachlovanie. Bolo to česanie vlákna na železnej kefe zhotovenej z dlhých klincov, ktoré ostrím vyčnievali z dosky. Konope česajúca žena sadla si na stoličku pred hachlu, vzala si za priehrštie vlákna a ťahala ich striedavými pohybmi cez kefu. Dlhé priame vlákna zostali v jej ruke, krátke poklbčené sa zadržali v hachle. Tie sa menovali kúdeľ a uskladnili sa ako treťotriedny produkt. Úplne vyčistené konope stočili sa do veľkých hadovitých klbiek, z ktorých sa uplietli vence, umožňujúce pohodlnú manipuláciu tejto konečnej a výnimočne vzácnej formy vlákna.
Podobnou výrobnou procedúrou ako poskomné prešlo i materské konope. Ich trhanie padlo až do polovice septembra, keď semenec už dozrel. Jesenné práce pokročili, preto sa máčanie, sušenie a trepanie materských konopí odsunulo až do budúcej jari.
S pletením vyčesaných konopí do vencov, uloženie do komory, sa starosť o tento vzácny produkt neskončila. V zimných mesiacoch sa musela celá úroda spriasť, preto po večeroch hrčali a rapotali kolovraty – celé i polovičné a vedľa nich sa zvŕtali v rukách žien i dievok vretená. Práca bola súrna; premotávať priadzu z cievok na motovidlo, čím vznikla konečná forma zo siatych konopí zvané pradeno. Pradúca žena, aby z tenkých konopných vlákien usúkala dobre rozstrapatenú vzdorujúcu niť, musela konope stále navlhčovať vlastnou slinou, práve na tom mieste, kde sa medzi jej prstami menili na súvislú cvernu. Konopné vlákna obsahovali ešte zbytky tvrdého stebla, na ktorom sa vlákno pri vzraste vytvorilo. Tieto zvyšky odstráneného pôvodného rastlinného obalu trepaním, menovali sa pazderie, pri pradení padali na kolená sediacej a pokryli ich šedo-bielou vrstvou priadky. Patrilo k dobrému zvyku, aby jeden z prítomných mládencov na priadkach, otriasol pazderie z kolien dievky, ktorej prišiel na námluvy—dvoriť. Pritom si ju dovolil jemne uštipnúť alebo poštekliť. Žeby sa dievka bola cítila urazená toho sa nemusel obávať. Práve naopak, ona naň čakala.
Na motovidlo sa navinovala priadza podľa určitého počtu nití. Základom bola kopa t. j. šesťdesiat nití v jednom pradene. Keď bola priadza podradnejšia, malo pradeno šesť alebo osem kôp. Jemnej priadze vošlo sa do pradena až dvanásť i viac kôp. Počtom kôp merala sa potom i kvalita vyrobeného plátna. Rozlišovalo sa o celkom obyčajnom osmokopnom plátne, jemný druh menoval sa dvanásťkopné plátno a veľmi jemné šesťnásťkopné plátno. Tieto dva posledné druhy boli predmetom hrdosti každej gazdinej.
Zváranie
Po skončení zimných priadok čakala na ženu posledná starosť spojená so zásobou pradien. Bolo ich treba vyprať. Táto procedúra označovala sa zvárať pradená. V časoch, keď nebolo mydla a čistiace prostriedky neboli, bielizeň vyrobená z konopného plátna sa zvárala. To bola komplikovaná a náročná práca. Z čistého dreveného popola musel sa vyrobiť silný draselný lúh, ktorý mal dobré účinky na vyplavenie z plátna všetky nečistoty. Neviem akého pôvodu je jednoduchý prístroj, ktorý tento proces umožňoval vykonať bez toho, aby ženské ruky prišli do priameho styku s touto žeravou tekutinou. Postup zvárania: jednou z dvoch hlavných častí celého zariadenia bol drevený škop – šafeľ, vysoký asi jeden meter, obsahu 25 – 30 litrov. Na obvode dna mal kruhový otvor o priemere 4 – 5 centimetrov, ktorý sa dal uzavrieť alebo otvoriť z vonku bez toho, aby sa rukou siahlo do vnútra šafľa. Bielizeň sa uložila do šafľa až po horný okraj a na samý vrch dala sa vrstva dreveného popola asi 10 – 15 centimetrov hrubá, zaobalená do starej plachty, aby sa popol s bielizňou nepomiešal. Takto pripravený šafeľ stál na pevnej stolici a pod otvor v jeho dne postavil sa iný, menší škopík. Na susednom ohnisku zohrievala sa vo veľkom medenom kotly voda a keď zovrela – odvodené slovo zvárať, vylievala sa ručne na popol vo veľkom šafli s bielizňou. Stykom vriacej vody s popolom vytvoril sa lúh, ktorý pretekal veľmi pomaly uloženou bielizňou ku dnu škopu a otvorom v ňom, do ktorého bol zastrčený silný vecheť slamy a odkvapkával do priloženého menšieho šaflíka. Z toho sa lúh vyberal, znova zohrial v kotli a opäť lial na popol. Tento proces, predstavujúci pravidelný kolobeh vriaceho a vychladnutého lúhu, trval 10 – 12 hodín. Čím dlhšie trval, tým bol lúh ostrejší a jeho účinok efektívnejší. Zváranie sa skončilo obyčajne až v neskorých večerných hodinách, často pri nich aj zadriemali.
Pranie na potoku
Vlastné pranie nastalo až ráno. Vyzvárané konopné háby nosili sa postupne, či v zime, či v lete k blízkemu potoku, kde ich ženy prali upotrebeným dvoch jednoduchých nástrojov. Miesta na pranie nazývali periská, spevnené doskami, čiastočne upraveným brehom. Ženy namáčali kusy prádla, kládli na stolicu a tĺkli do nich krátkou, ale masívnou lopatkou zvanou píst tak dlho a intenzívne, kým z nich neodstránili všetok lúh aj nečistoty. Podobne prali aj konopné pradená, ktoré zbeleli, čo bolo hlavným cieľom. V letných mesiacoch chodili právať na lanfešty – krátky mlynský náhon na turbínu mlyna, ktorý umožnil ľahšie pranie. Pranie malo určité čaro poézie, pravda len v letných horúčavách. V zime zmenilo sa na otrocký výkon, často stála žena dve i tri hodiny nad tečúcou vodou, v ktorej plávali kusy ľadu, alebo i nad otvorom – prerubnu, vyrúbanú v ľade. Aby mohla v treskúcej zime manipulovať s mokrým prádlom, musela si pod chvíľku namáčať ruky do teplej vody, ktorú jej nejaký pomocník z domu stále prinášal.
Druhýkrát, každú i tú najchudobnejšiu ženu, zalial pocit šťastia a radosti, keď išla za kadlecom – tkáčom plátna, dohodnúť, kedy môže priniesť pradená na utkanie konopného plátna, potrebného na zhotovenie rubášov, vyšívanie ozdobných uterákov, vyšívanie stolových aj posteľných plachiet a kroja. To bola vysoká odmena za celoročné úmorne pracovnej nasadenosti popri každodennej bežnej roboty v domácnosti okolo šporhelta, varenia a obriadiť deti, ponáhľať sa okopať aspoň zelinu cez obed na úvrate prídomovej roličky; aby sem nebula šeckým na smích.
U kadleca
Začala sa posledná etapa prác; výsledok celoročnej poctivej práce šikovnej gazdinky, umnej pracovitosti, vytrvalosti a trpezlivosti. U kadleca – tkalca, bola v izbietke – verštat, drevený tkací stroj o rozmeroch asi dvakrát tri metre pevne spojený hranolmi a stabilizovaný o stropné hrady bez jediného klinca alebo drôtu. Hlavné časti stroja tvorili: valec s rukoväťou na priadzu, bydlo – voľne visiace pohyblivé ukotvené o rám, dve šliapadlá na nohy, dve krosná a čunek—člnok s cífku—cievkou navinutú niťou. Navíjanie nití z pradien na cievky do člnka sa nazývalo súkanie, pri ktorom sa používala šlichta na zjemnenie konopných nití. Šliapadlá pod nohami boli uchytené o krosná pomocou spletených konopných povrazov, aby vydržali silné nožné nášľapy sústavných vertikálnych pohybov krosien. Šliapadlá pod nohami sa ponárali raz jedna potom druhá do pekla – jamy hlbokej do 30 centimetrov, aby krosná mali väčší roztvorený priestor na plynulý prechod člnka s cievkou navinutou konopnou niťou. Súčasťou verštate bol kolovrat, motovidlo a cievky. U nás v malej izbietke nechýbal šporhelt na varenie, ale aj prípravu šlychty na zjemnenie pradien. Kadlec pri tkaní mal zladené pohyby ako baletná tanečnica, jeho práca bola akoby naprogramovaná. Ak vykonal nášľap ľavou nohou až na dno pekla, krosná sa otvorili ako zobáčik kŕmeného vtáčika, pravou rukou hodil člnok z pravej strany krosien na ľavú stranu, rýchlo člnok uchopí do ľavej ruky a pravou rukou prudkým pohybom pritká člnkom nesenú niť bydlom k predchádzajúcim nitkám plátna. Potom nasleduje podobný obrad len opačným spôsobom. Pri tejto už zovšednenej robote sa často nite trhali, čo malo vplyv na kvalitu konopného plátna. Kadlec vytiahol poškodenú niť a kadletským uzlom zaviazal na predchádzajúcu niť tesne pri okraji plátna, aby uzol splynul s jeho okrajom. Poškodené nite sa dávali znova na súkanie priadze, aby ani jedna nevyšla nazmar. Okraje plátna sa po rýfoch—stará maďarská dĺžková mierka 0,75 metra, zašívali do plátna, tým vytvárali súvislé lemované okraje a chránili ho pred poškodením.
Výšivky a kroj v Osuskom
Chudoba a zámožnosť, tieto dve vlastnosti nikto tak v mojej rodnej obci nezdôrazňoval, koncom 18. a začiatkom 19. stor., ako práve dospievajúce dievky. Chudoba, to bol biľag menejcennosti. Bohatstvo sústreďovalo v sebe všetky výhody, na ktoré dedinský človek mohol len myslieť: dosť jedla a pitia, slušný odev a pekné bývanie. Odhliadnuc od bohatstvom zahrnutých zopár dievok, bolo na Osuskom veľa takých, ktoré ovládala túžba byť ako týchto zopár krásavíc: páčiť sa svetu. Preto obetovali i v chudobných rodinách veľkú časť zárobku na to, aby sa ich dcéra nemusela hanbiť vyjsť na ulicu. Ale keď sa človek pozrel v nedeľu na kŕdeľ dievčeniec, zaberajúcich v kostole vykázané im miesto po pravej strane oltára, sotva by bol podľa zovňajšku rozhodol, ktorá pochádza z rodiny zámožného sedliaka a ktorá si chodí zarábať na cudzie.
Prítomnosť dievky v kostole pokladal sa za spoločenský akt prvej dôležitosti, ale aj jej cesta do chrámu tvorila dôležitý, priam s teatrálnou pompou presne predvedený výkon. Dievča muselo ísť so vzpriamenou hlavou, s očami upretými iba pred seba, ruky držiace nažltenú konopnú plachietku – kľačadlo na kamennú dlažbu a modlitebnú knižku vo výške pása, nesmeli sa vôbec pohybovať. Zato však nohy, kĺby a driek museli vytvoriť harmonickú súhru pohybov, ktorá bola taká výrazná, žeby sa bola dala previesť i do hudby. Najmä zvon niekoľkých parádnych, umne nariasených sukní, musel sa s príslušnou časťou tela dostať do takého vlnenia, aby si ho i najapatickejší mládenec i najzávistlivejšia konkurentka povšimli
Akýmsi centrom nových návrhových prvkov kroja, výšiviek, ornamentov, bola obec Jablonica, ktorá križovala cestu z Moravy do Trnavy až na Považie a Dolnú zem, prechodom biksádskeho priesmyku. Cez Osuské, Hradište a Brezovú sa prechádzalo do Myjavských kopaníc a stredného Považia. Preto obce Cerová, Osuské a Hradište mali podobné kroje ako Jablonica, ktoré vedelo odlíšiť iba pozorné oko znalca alebo pozorovateľa.
Pri tvorbe kroja uplatnil sa predovšetkým princíp zámožnosti. Bol nápadný svojim strihom, množstvom čipiek, stúh, vyšívaných ornamentov, i voľbou látok s neobyčajne výraznými, niekedy až krikľavými farbami. Kroj mal navonok hlásať blahobyt rodiny, ktorej členovia sa do neho obliekali. A tu na prvom mieste rozhodoval – okrem vzácnosti – počet rozličných súčastí odevu. Mladá vydatá žena musela mať v prvých dvoch až štyroch rokoch manželstva osem až dvanásť nádherných čepcov, z ktorých každý stál 60 – 80 zlatých, rovnal sa svojou hodnotou odrastenej jalovici alebo býčka. Podľa toho desať čepcov predstavovalo už slušné stádo dobytka. Obojky, límce a rukávce šili sa v menšom počte, pretože viac podliehali móde, skôr sa opotrebovali a keď boli obnosené, nahradzovali sa novými. Aj prusliakov – mužská i ženská vesta, zhotovených z drahého hodvábu bolo menej. Zato počet sukní, pri ktorých sa vôbec nebral ohľad na vysokú cenu vzácneho materiálu, možno nazvať, vzhľadom na dedinské pomery, priam závratný. Pod desať exemplárov neopovážila sa žiadna zámožnejšia dievka vôbec ísť. O svojich sukniach začala verejne hovoriť a s nimi sa v kruhu priateliek chváliť, až keď prekročili vek štrnásť – šestnásť a blížili sa k dvadsiatke. Dve či tri dievky z dediny išli ešte i nad toto číslo nachádzajúc neopísateľnú rozkoš v tom, keď v nedeľu mohli postupne obliecť tri i štyri, keď na každé kedysi veľmi časté sviatky mohli sa pochváliť novou akvizíciou na krštenie, zásnuby, svadby, pohreby, hody a tance mohli predviesť vždy aspoň polovicu svojich sukní. Hodnoty uložené v sukniach mali v sebe čosi magické až nadprirodzené. Dievky ukazovali si vzájomne, po nedeliach, keď sa vrátili z kostola, svoje zásoby sukní, vyberali ich zo skríň a truhál, hladkali ich nežne zrakom i rukami, ukladali ich ceremoniálne späť, ako najdrahšie klenoty, pripomínajúc ku každej určité spomienky, zážitky, smutné i veselé a vešajúc na každú jednu preniesli svoje prosby, nádeje a tajné túžby. Ktorého mládenca sa mi podarí touto sukňou okúzliť? Ktorá z dievčeniec mi bude túto druhú závidieť? Či sa v tejto zapáčim mamke môjho Martinka? Duševný život osuských dievčeniec nachádzal pri nedeľných prehliadkach sukní zadosťučinenie svojich každodenných pracovných povinností, naplnil plným priehrštím pocitom hrdosti a radosť zo života. Mundus muliebris – sa nedá v ničom porovnať s dnešným.
Na druhom mieste bol materiál, z ktorého sa zhotovoval, a prostredníctvom ktorého sa zámožnosť jeho majiteľa mohla najlepšie ukázať. Hlavná podmienka bola pestrosť sviatočného kroja – prusliaky, sukne, zhotovovali sa však len z hodvábu – atlas, brokát, zlatohlav. Zvláštny druh drahého tovaru tvorili čipky. Zdobili sa nimi viaceré časti odevu, na prvom mieste do tváre spadajúce okraje čepcov. Čipky boli také široké, že zakrývali polovicu ženskej tváre vytvárajúc akýsi pohyblivý, stále sa vlniaci závoj, akoby vejár. Ich vlnenie vyvolávalo na lícach ženy rozkošnú hru svetla a tieňov.
Priam taká efektná bola aplikácia čipiek na obojky. Móda širokých bielych golierov zvýrazňujúcich nápadne na čiernom podklade. Na pásik, široký sotva jeden centimeter, objímajúci tesne hrdlo, spájala sa okolo tylová tkanina s jemne vyšívanými slimákmi, hviezdicami a v rotácii sa nachádzajúcimi obrazmi slnka, tvoriac široký, kruhový prstenec. A tento zázrak ženských prstov orámovaný bol vzácnou čipkou splývajúcou vo veľkých nenútených vlnách na všetky strany až takmer do pol lakťa.
Vzácna a nákladná látka, z ktorej bola zhotovená sukňa, si žiadala, aby ani zástera nezaostala, pokiaľ išlo o jemnosť materiálu. K hodvábnej sukni patrila hodvábna zástera a jej tkanivo bolo bez kvetov. Aby sa tento zdanlivý nedostatok odstránil, vyšívali ženy na spodnej časti zástery pás, široký 10 až 30 centimetrov vyplnený veľmi pestrým ornamentom vyznačeným—nakresleným ornamentom—kohúty, palmety, granátové jablká, štylizované kvety, napojené na vlnovky rozličnej veľkosti, vytvorili obraz, ktorý pôsobil často viac svojou nápaditosťou, než harmóniou farieb a tvarov. Zástera s pôvodným určením chrániť pri práci odev, zmenila sa tak na veľmi efektívnu súčasť sviatočného kroja.
Je zaujímavé, že v mojej rodnej obci pri vstupe do 20. storočia všetky ženské pôvaby, ktorými má dospievajúce dievča na seba upútať a upozorniť mužské pohlavie a vystavovať sa svetu na obdiv, len to jedno, vlastne najdôležitejšie a najúčinnejšie, sa zanedbávalo. Podľa nejakého starodávneho, pravdepodobne z náboženského koreniaceho zvyku, považovalo sa za veľkú hanbu pekne vyvinuté a formované poprsie a nosiť taký odev, ktorý túto krásu dosť dobre nezakrýval. Preto si obliekali mladé dievčence, nachodiac sa v rozpuku, mladosti, tzv. rubáč, naťahoval sa cez hlavu a na mieste zahaľujúcom prsia, podobal sa úzkemu vrecu, takému úzkemu, že ho obliekajúca sa dievka ani nemohla sama na seba natiahnuť. Museli jej pri tom matka i sestra pomáhať. Nevýhody rezultujúce z obliekania rubáša, istotne nepadli v prospech zdravia budúcej matky, ani generácie, ktorú mala chovať.
Po päťdesiatich rokoch minulého storočia nastala revolučná zmena hospodársko—ekonomických pomerov, ktorá sa dotkla všetkých oblastí spoločenského aj kultúrneho života i všetkých vrstiev spoločnosti. Postihlo to i kultúru odievania, dostala nové mestské spôsoby a salónny moderný štýl, ktorý rýchlo prenikal i do mestečiek a dedín. Pestovanie konopy siatej postupne zaniklo a zanikla i jednoduchá technológia výroby konopného plátna na odievanie a vyšívanie. Skončila sa takmer dvesto ročná tradícia pestovania a zanikli aj výšivkárske umelecké diela dedinských žien a dievčeniec ako nepotrebná a zbytočná nadpráca. Kroje po starších už nemali žiadnu hodnotu ani cenu, najmä finančnú, zapadli do zabudnutia, dávali sa aj do zberu ako stará, nepotrebná handra s prekrásnymi ornamentami i barevnými kvetinami, vyšívané krojové doplnky, stolové obrusy, posteľové prehozy, zdobené uteráky ako bytové obrazy na stenu.
Poďakovanie:
patrí známemu politikovi, historikovi, archeológovi Dr.h.c. Ing. Štefanovi Janšákovi za podnety a rady použité v práci, mojim učiteľom malotriedky Elene a Rudolfovi Chorvatovičovím, ktorí ma učili techniku značkovať a kresliť ornamenty.
Zlaté ruky Osuských žien, matiek, dievok, ktoré praktizovali toto jedinečné ľudové dedinské umenie do života. Posledná odevná dizajnérka krojov bola Karola Kapsová, nosila ornamenty zo susednej Jablonice ba až z Trnavy a Piešťan. Výšivkárky: Mariša Ďurišová-Katerinkiná, Mária Vulganová-Dalanová, Mariša Barcajová-Jurenková, Irma Macová, M. Adamovičová-Čáranová, na Výhonoch B. Zlámalová, za Myjavou – M. Kolesíková, M. Torónová, K. Kučerová. Najmä M. Boleraská-Mérinka bola známa výšivkárka, ktorej umenie vyšívania obrusov, okrasných uterákov boli známe v celom regióne ba aj mimo Jablonica-Osuské-Hradište a Cerová. Moja mama-Frolinka chodila odkukávať krojové vzory na cangle a lokše do susednej obce Hradište za Annu Kováčovú, ktorej manžel Štefan v minulosti mal dielňu na vyšívanie a Pavlínu Kubincovú, dobrovodskú rodáčku, ktorá obohatila tieto kroje o trnavské umelecké výzdoby. Ornamentami zdobené uteráky sú vyšité v rokoch1950 – 1955 a oblečená panna r. 1982-1983.
Na Osuskom sa vyšívalo takmer v každej domácnosti a najmä, kde mali dievku na vydaj. Nespomenul som veľa žien, matiek, mám ba i dievok – nie zámerne, ktoré vytvorili aj krajšie vzory kroja tohto prekrásneho, už zabudnutého, ale aj opovrhnutého umeleckého ľudového umenia v mojej rodnej obci Osuské.
Alojz Malíšek, Trenčín 1.1.2022