Kategórie

Naši partneri

Flag Counter

Neobyčajný život Simony Kossak

Nazývali ju „vedmou“, pretože sa rozprávala so zvieratami a mala havrana teroristu, ktorý ukradol zlato a útočil na cyklistov. Viac ako tridsať rokov žila v drevenom lesníckom domčeku uprostred Bielovežského národneho parku bez vody a elektriny.

Spala v posteli s rysom a žila pod jednou strechou s divým kancom. Simona bola vedkyňa ekológ a autorka ocenených filmov a rozhlasových relácií. Aktívne sa starala o najstarší les v Európe. Verila, že človek by mal žiť jednoducho, v úzkom kontakte s prírodou. Zvieratá jej dali to, čo od ľudí nedostala.

Simona Kossak sa narodila v roku 1943 v Krakove. Pravnučka Juliusza Kossaka, vnučka Wojciecha Kossaka, dcéra Jerzyho Kossaka – troch umelcov, ktorých tvorba sa venuje poľskej histórii a krajine. Mala sa narodiť ako chlapec a stať sa štvrtým Kossakom, aby čestne nosila slávne meno. Ale vybrala si svoju vlastnú cestu.

Simona prežila 30 rokov v lesníckom dome v Dziedzinke. Zamilovala sa do tohto miesta na prvý pohľad. O niekoľko rokov neskôr Simona opísala svoje prvé stretnutie s Dziedzinkou a zubrom: „Bol to prvý zubor, ktorého som videla vo svojom živote, ak nepočítam tých v zoo. No a ten pozdrav pri vchode do parku: monumentálny zubor, belosť, sneh, spln, okolo biela krása […] a lesnícky dom na odľahlej mýtine, pokrytý snehom, bol to opustený dom, nikto tu nežil dva roky. V centrálnej miestnosti nebola dlážka, bola úplne zničená. A ja som sa pozrela na tento dom, postriebrený mesačným svetlom a povedala som: to je všetko, tu alebo nikde! “

Predtým, ako sa Simona konečne usadila v Dziedzinke, musel byť dom opravený. Zamestnanci národného parku opravili deravú strechu, vymenili guľatinu, odstránili huby a povedali, že to bude stačiť na päť rokov (a v skutočnosti to na toto obdobie stačilo). Po oprave zariadila Simona svoju časť Dziedzinky: priniesla rôzne interiérové ​​predmety z Krakova a Kossakovky: krajkové obrusy, veľké hodiny, petrolejové lampy, uhlie, zbierku zbraní, šperkovnice z ebenového dreva. Vedľa dverí zavesila brokovnicu z Kossakovej zbierky.

Rally Paríž – Dakar

Simona jazdila na bicykli, mopede Komar, malom Fiate, SUV, traktore a bežkách. Na týchto prostriedkoch stokrát prekonala cestu z Bialowiezy do Dziedzinky. Cesta, ktorú niektorí nazývali diaľnicou Paríž – Dakar, sa topila v riedkom bahne, rozbíjali ju naložené drevom nákladné autá, ktoré vozili duby z lesa.

„Raz,“ spomína si Tomas Verkovsky, poľovník z Bielovežského parku, „videl som niečo na mopede: vlajúce vlasy, prilbu pilota, nohavice z králičej kožušiny a okuliare konzervy. Toto „niečo“ prešlo okolo a dokonca som sa otočil, pretože som nerozumel, čo to ponáhľajúce sa bolo. Bolo to v roku 1974. Vtedy som prvýkrát videl Simonu.“

„Raz sme s kolegom jazdili v teréne v Bielovežskom parku, – hovorí profesor Kajetan Petšanovsky, spolužiak Simony v Krakove. – Pozeráme, niekto sa prediera snehovými závejmi s mopedom na chrbte. Bola to Simona. Naložili sme ju s mopedom do auta. Potom nám poďakovala v Dziedzinke a ohriala nám panvicu bigosu.“

“Plyšový” priateľ

Divého jednodňového kanca Žabku priniesol Lech Wilczek, ktorý najskôr požiadal Simonu, aby sa o zviera postarala iba v jeho neprítomnosti. Potom ho začal „požičiavať“ Simone. Kanček s ňou spával v jednej posteli. Nakoniec narástol na diviaka veľkosti XXL a žil s ňou sedemnásť rokov.

“Strážil dom a chodil na prechádzky ako pes a stále viac lipnul na majiteľoch a vyžadoval lásku!” – opísal svoju návštevu krakovský novinár Zbigniew Schwench.

Havran terorista

O havranovi ľudia hovorili, že to bol vášnivý bandita a zlodej. Terorizoval polovicu Bialowiezy. Havran kradol cigaretové škatuľky, hrebene, nožnice, pasce na myši a zápisníky. Napádal dokonca ľudí a roztrhol sedadlá bicyklov. Ukradol dokumenty, v lese drevorubačom kradol klobásky a robil diery v nákupných taškách.

“Jedného dňa mi ukradol kľúče od auta a odletel s nimi do lesa,” – hovorí kolega Simony. – „A Leszek mi hovorí „neboj sa, on ti ich vráti.” Vzal vetvičku a začal strašiť havrana: „Ty sukin syn, ty si ukradol kľúče môjmu priateľovi?“ A povedal mu, že ak vráti kľúče, dostane vajíčko, a ak ich nedá, dostane vetvičkou. Zdá sa, že havran rozumel všetkému, pretože rýchlo ku mne priletel v otrávenej nálade s kľúčmi v zobáku a vzdorovito ich hodil na stôl!“

“Chodila som do parku bez povolenia,” hovorí Božena Wajda. – „Strážca parku ma uvidel, prišiel za mnou do Dziedzinky a začal vypisovať pokutu. Keď mi strážca podával vyplnený formulár, priletel havran. Schmatol kúsok papiera, odletel s ním na strechu a trhal ho svojimi pazúrmi. Prepadol ma smiech, smiala som sa až som sa nemohla zastaviť, strážnik bol zmätený a nakoniec iba mávol rukou. Keď som o tom povedala Simone, takmer zomrela od smiechu.“

Simona Kossak spomína:

“Malé stádo mojich srniek, ktoré som vykŕmila z fľaše, ma potom sprevádzali pri mnohých prechádzkach v lese. Raz začalo stádo prejavovať strach a odmietalo sa ísť pásť do lesa. A ja som išla smerom k mladému hájiku, pretože tam zvieratá pozerali s nastraženými ušami a so stiahnutými chvostmi; bolo jasné, že odtiaľ cítia veľmi veľké nebezpečenstvo. Prešla som teda asi polovicu cesty otvoreným priestorom a zrazu ma zastavilo skupinové desivé vytie za mojim chrbtom, otočila som sa a čo vidím? Päť mojich srniek stálo na napnutých rovných nohách, pozrelo sa na mňa a s hrôzou mi hovorilo: Nechoď tam, nechoď tam, je tam smrť! Úprimne povedané, bola som ohromená, ale napokon som išla ďalej.

A čo sa tam ukázalo? V tomto mladom poraste som našla čerstvé stopy rysa. Vošla som hlbšie do húštiny a našla výkaly rysa – a boli skutočne teplé: dotkla som sa ich rukou. Čo to znamenalo? To znamenalo, že sa do našej chovateľskej stanice dostal nebezpečný dravec, srnky si ho všimli a čo videli? Že ich matka ide na istú smrť a musia ju varovať, úprimne povedané, tento deň bol zlomovým dňom.

Prekročila som hranicu, ktorá oddeľuje svet zvierat od ľudského sveta. Keby nás od zvierat oddeľovalo sklo, neprekonateľná stena, neobťažoval by ich môj osud. Sme srnky ona je človek, čo nás je do toho? Ak ma varovali, znamená to iba jednu vec: si člen nášho stáda, nechceme, aby si trpela. Úprimne priznávam, že som túto udalosť prežívala mnoho dní a vlastne aj dnes, keď o tom premýšľam, cítim v svojom srdci teplo. Toto je dôkaz o tom, že je možné spriateliť sa so svetom divých zvierat.“

Zoopsychológ

Postupom času sa v Simoninej škôlke objavila aj laň, ktorá prichádzala k jej oknu a pochutnávala si na cukre, bocian, ktorému Simona urobila hniezdo zo zásuvky v jej izbe, jazvec aj rys, ktorý s ňou spali v posteli, a tiež pávy.

Dziedzinka sa čoskoro zmenila na experimentálne laboratórium, ktoré Simona z roka na rok rozvíjala ako zoopsychologička (ako sa nazývala), rovnako aj na nemocnicu, kliniku a ordináciu pre choré zvieratá. Ako matka vychovala losov dvojčatá: Pepsi a Colu, umývala krk čiernemu bocianovi, púšťala si do rukáva krysu Kanalju, ktorá panikárila v otvorenom priestore a držala cvrčky v akváriu – tie robili predpovede počasia a sledovala netopiere v pivnici. Z roka na rok sa zverinec rozširoval.

Boj za rysov a vlkov

V zime 1993 začala Simona bojovať za záchranu pred zničením rysov a vlkov v Bielovežskom parku. Ako sa ukázalo, vedci uskutočnili telemetrické štúdie: divokému zvieraťu nasadili obojok s rádiovým vysielačom, pomocou ktorého monitorovali pohyby zvieraťa. Pravda, dravec musí byť najprv chytený. Simona našla v osobitne chránenej rezervácii dve pasce na dravcov, ktoré nastavili pracovníci Ústavu pre štúdium cicavcov, vzala ich a odmietla ich vydať. Obvinili ju z krádeže „vedeckých zariadení“.

Počas výsluchu na prokuratúre Simona na otázku, aký druh ohrozenia tento druh výskumných zariadení predstavoval pre zvieratá, odpovedala: „Podľa môjho názoru nielen pre zvieratá, ale aj pre strážnikov predstavuje smrteľnú hrozbu. Každé uväznené zviera je potenciálne odsúdené na smrť, ak bude poškodenie jeho labky vážne. V populácii s 12 jedincami je to smrteľné ohrozenie existencie populácie rysov nížinatých, ktorých sada génov je jediná v Európe, keďže v Európe sa už nížinný rys nevyskytuje. Je to hanba pre vedecký svet, že sme k tomu priložili ruku.“

Simona Gabriela Kossak (1943 – 2007) – poľský biológ, profesorka lesníckych vied, popularizátor prírodných vied. Známa je predovšetkým svojou činnosťou zameranou na ochranu zvyškov prírodných ekosystémov v Poľsku.

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie