Rok 2024 bol zlomovým bodom. Po rokoch pandémie, otrasoch na hraniciach, inflačných úderoch a digitálnom preťažení si ľudia čoraz častejšie nekladú otázku „čo ďalej?“, ale otázku „prečo toto všetko?“. A po dlhej dobe táto otázka nezostáva iba vo filozofickej rovine. Začala meniť životné cesty čoraz väčšiemu počtu ľudí.
Hľadanie zmyslu nie je vzbura ani náboženstvo. Ide o intuitívnu korekciu kurzu, keď predchádzajúce ciele už nie sú príjemné a nové ešte neboli načrtnuté. Ľudia sa prestali naháňať a začali počúvať. A tento posun, ktorý sa deje potichu, takmer bez povšimnutia, nadobúda globálne rozmery.
V Berlíne bývalý produktový riaditeľ veľkej IT spoločnosti Philipp Neuhaus opustil svoju pozíciu, aby otvoril knižnicu s čitateľským klubom v štvrti Pankow. „Už ma unavuje žiť v behu a predstierať, že to má zmysel. Nevedel som, prečo som sa ráno zobudil. Teraz to už viem.“ Knižnica prináša menej peňazí, ale prináša pocit reality a spojenie s ľuďmi každý deň.
V Bombaji absolventka prestížneho inštitútu v Ríme sa vzdala svojej práce v startupe a zapísala sa na magisterský program antropológie. Robí rozhovory so zástupcami kmeňov, ktorým je odoberaná pôda. Ona nebojuje. Ona počúva. Snaží sa pochopiť, ako žijú tí, ktorí v chaose nestratia rovnováhu. „Na týchto ľuďoch je niečo nezlomné,“ hovorí. A možno práve toto v sebe hľadá.
V Kišiňove si Irina, matka dvoch detí, premenila balkón na zeleninovú záhradu a víkendy na dni ticha. Žiadne sociálne siete a digitálne obrazovky. S knihami, s deťmi, so sebou samým. Jej blog čítajú aj iné matky. Ona nedáva rady. Len ukazuje, ako sa to dá robiť inak. Jej byt je tichší ako internet. A v tomto tichu niečo nachádza formu.
V Soule mladí architekti vytvárajú priestory pre pomalý život: trávnaté strechy, coworkingové priestory bez Wi-Fi, komunitné záhrady. Ich projekty nie sú protestom proti technológiám, ale pokusom vrátiť telu a očiam ich právo na odpočinok. Jeden z nich, Pak Hyung-soo, hovorí: „Sme unavení z mesta, kde všetko kričí. Budujeme ticho.“ A na tieto miesta sa už čaká rad.
V São Paule, kde sa hluk ulíc spája s horúčavou, psychológovia sledujú rastúci počet pacientov, ktorí nehľadajú úľavu od úzkosti, ale cestu k vnútornej odolnosti. „Nechcem sa len tak prestať báť,“ hovorí 27-ročná Ana. „Chcem vedieť, prečo žijem.“ Začína kresliť. Prestáva porovnávať. Číta Rolla Maya. O tri mesiace neskôr zmení povolanie a stane sa arteterapeutkou.
Tento proces nie je masovým osvietením. Je to chaotické. Každý má svoj vlastný rytmus, svoje vlastné straty, svoje vlastné objavy. Ale za tým sa skrýva spoločná niť: vnútorný obrat od vonkajšej kontroly k vnútornému referenčnému bodu. Od KPI k významu. Od vyčerpania k tichu. Od napodobňovania života k životu ako takému.
Toto nie je móda. Toto je odpoveď. Na presýtenie. Na únavu. Pocit, že ak neprestaneš, skončíš v živote, ktorý s tebou nemá nič spoločné.
Tento posun potvrdzujú aj objektívne údaje. Štúdia Globálneho rozkvetu (2024) zistila, že subjektívny pocit zmyslu života nie je priamo spojený s úrovňou príjmu, ale s pocitom spolupatričnosti, starostlivosti a sebarealizácie. Vo vysoko rozvinutých krajinách, ako sú Japonsko a Spojené kráľovstvo, bola úroveň pociťovaného významu nižšia ako v chudobnejších regiónoch, kde boli väzby medzi ľuďmi bližšie.
Správa organizácie Human8 s názvom „Na čom záleží v roku 2025“ zdôrazňuje, že čoraz viac ľudí – najmä mileniálov a generácie Z – si cení „život v súlade so svojimi základnými hodnotami“ pred kariérnym postupom. Toto sa odráža aj v kultúre: rastúci záujem o stoicizmus, minimalizmus a dobrovoľnú jednoduchosť.
Správa spoločnosti Accenture s názvom Life Trends 2025 zistila prudký nárast záujmu o „zdravé vzťahy s technológiami“. Ľudia vypínajú upozornenia, vracajú sa k analógovým formátom a obmedzujú čas strávený pred obrazovkou. Toto nie je útek. Toto je hygiena vnímania. Je to pokus o znovuzískanie schopnosti myslieť, cítiť a byť prítomný v prítomnosti.
Dáta z Google Trends ukazujú stály nárast vyhľadávacích dopytov súvisiacich s témou zmyslu života („ako žiť zmysluplný život“ a podobne) – najmä v krajinách s vysokou mierou úzkosti a nestability: Taliansko, Južná Kórea, Brazília, Ukrajina.
Na celom svete rastie počet projektov súvisiacich s oživením remesiel, pôdy, ticha a miestnej komunity. Znovu sa učia piecť chlieb, opravovať veci, čítať z papiera. Toto nie je útek do minulosti. Toto je pokus o opätovné pripojenie. Medzi rukami a výsledkom. Medzi slovom a významom. Medzi životom a sebou samým.
Hľadanie zmyslu sa stalo praxou. Niekedy bolestivé. Ale často je to prekvapivo liečivé. Nevyžaduje si to náhle gestá. Začína sa to jednou otázkou: „Čo je pre mňa skutočné?“ – a úprimnou odpoveďou na ňu.
V tomto hnutí nie sú žiadni vodcovia. Žiadne programy. Ale existuje smer. Rastie to zvnútra. A možno je to jediná odpoveď, ktorá dáva v tejto dobe zmysel…
Valerij Katruk
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info