Viete, čo odlišuje skutočného výskumníka od pseudovedeckého klebetníka, ktorý získal vysokoškolský diplom a potom akademický titul kopírovaním a opakovaním myšlienok a nápadov iných ľudí? Tí najchytrejší už uhádli, že skutočný vedec sa venuje vede, výskumu a experimentom. Nebojí sa nového a nelipne na slepej viere v dogmy, a preto prispieva k rozširovaniu horizontov vedeckého poznania. Slepo veriaci dogmatici, ktorí bez rozdielu popierajú všetko, čo presahuje existujúcu vedeckú paradigmu, sa v podstate nelíšia od náboženských dogmatikov, ktorí slepo veria v „pravdu“ a „neomylnosť“ svojej vlastnej verzie náboženstva.
A v podstate je takzvaná „oficiálna veda“ iným druhom náboženstva s vlastnou hierarchiou, triedou kňazov-akademikov, ktorých názor je a priori považovaný za „autoritatívny“ a dokonca aj s vlastnou „inkvizíciou“ – pseudovedeckou komisiou akadémie vied a jej zahraničnými analógmi, ktoré sa namiesto skutočnej vedy zaoberajú nepodloženým táraním a plošným popieraním všetkého, čo je v rozpore s týmto oficiálnym „náboženstvom pre intelektuálov“ alebo ho presahuje. Zároveň aktivity tejto inkvizície nemajú nič spoločné so skutočnou vedou, ktorá namiesto slepého popierania študuje a skúma nepochopiteľné a zatiaľ nevysvetlené javy.
V tejto súvislosti je celkom charakteristický názor známeho sovietskeho vedca, akademika Akadémie vied ZSSR, doktora technických vied, profesora B. V. Raušenbacha (1915 – 2001), ktorý vyjadril v jednom zo svojich prejavov: „Vzťah medzi vedou a zázrakmi je večný problém. Pred viac ako tisíc rokmi ho brilantne vyriešil svätý Augustín. Úplne s ním súhlasím. V jeho formulácii – čo je zázrak a veda a ako spolu súvisia? – sa uvádza: zázraky neprotirečia zákonom prírody. Protirečia iba našim predstavám o zákonoch prírody. Presnejšie to povedať nemožno. Ak nejaký zázrak protirečí našim predstavám o zákonoch prírody, neznamená to, že protirečí samotným zákonom prírody. Veď o nich máme veľmi obmedzené vedomosti. Žiaľ, metóda okamžitého popierania, ktorá je pre skutočnú vedu mimoriadne nebezpečná, je veľmi bežná. V tlači sa dokonca objavili články o tom, ako a akými znakmi možno rozlíšiť zjavne protivedecké teórie a názory od vedeckých. Takáto „predvídavosť“ škodí vede.“
Poznám akademikov, ktorí hovoria: „Ani nebudem pozerať telekinézu, to nie je možné,“ a potom obviňujú Kulaginu, že k pohybujúcim sa objektom priväzuje nejaké šnúrky a nite. Toto je z môjho pohľadu úplne nevedecký prístup. Ak je zaznamenaný zázrak, treba ho študovať a nie hovoriť „toto sa nemôže stať“. Samozrejme, neberiem do úvahy prípad podvodu.
Zdá sa mi, že úplné popieranie zázrakov je teoretická zbabelosť a nič viac. Teoretický zbabelec, ktorý sa bojí porušiť čokoľvek z myšlienok, ktoré mu boli vštepené na univerzite, ešte nikdy neurobil nič vážne vo vede.
Vezmime si fenomén „lietajúceho taniera“. (Neberiem do úvahy tie prípady, kde sa preukáže, že ide o optické javy v atmosfére.) Možno ich študovať rôznymi spôsobmi: z hľadiska fyziky, z hľadiska mystiky. Uvediem rozhovor s jedným z mojich zosnulých priateľov, vynikajúcim špecialistom, ktorý so mnou pracoval u Koroľova. „Vieš,“ hovorí mi jedného dňa, „už som niekoľkokrát videl lietajúce taniere.“ A povedal, ako boli usporiadané, kde sa nachádzali a tak ďalej…
To isté platí pre problémy s biopoľom. „Žiadne biopole neexistuje!“ – hovoria akademici. Ale toto je otázka terminológie. V tom zmysle, že neexistuje žiadne nové fyzikálne pole, alebo aspoň zatiaľ nie. Existuje však určitý súbor fyzikálnych polí vytvorených biologickým objektom, ktoré možno nazvať biopole. Poprieť ho je to isté, ako poprieť existenciu bronzu, keďže v periodickej tabuľke sa prvok s týmto názvom nenachádza! Nie je tam bronz, ale je tam meď, cín, olovo…
Súhrn fyzikálnych polí obklopujúcich živý objekt môže mať v porovnaní s každým poľom jednotlivo nové vlastnosti. Tieto polia môžu byť modulované životne dôležitou aktivitou organizmu. Myslím si, že by sa mal používať termín „biopole“ – je to rozumný a úspešný termín.
Doktor fyzikálnych a matematických vied E.E. Godik a akademik J.V. Guljajev vykonáva veľmi zaujímavú prácu súvisiacu so žiarením živých organizmov v infračervenom spektre. Bohužiaľ, nezaoberajú sa témou, ktorá môže byť najdôležitejšia: interakciou polí biologických objektov. Meraním poľa jednej osoby možno vysvetliť jav kožného videnia, ale oveľa zložitejším problémom je vysvetlenie interakcie polí dvoch ľudí…
Teraz o úplne neuveriteľnom fenoméne, ktorý neviem zaradiť: slávna Vanga z Bulharska. Opäť sa však nájdu ľudia, ktorí veria, že má rozsiahlu sieť informátorov po celom svete. Sám som Vangu nestretol, ale rozprával som sa s ľuďmi, s ktorými bola. Všímajú si dve z jej mimoriadnych vlastností. Prvá vec je, že keď za ňou prídete, ukáže sa, že vie veľa o vašej rodine. Povie vám napríklad, že ste nedávno odstránili izbové rastliny z parapetu. Môže sa to stať, ak má kontakt s vaším mozgom. Cez nejaký druh žiarenia… Ale dejú sa zvláštne veci. Poskytuje informácie o mŕtvych. Osoba, ktorá prišla, o tom nič nevie; nie je to ani v jej podvedomí. To znamená, že k tomu musíme pristupovať z výskumného hľadiska, a nie z pohľadu notoricky známej „prezumpcie viny“.
Teoretickí zbabelci – naďalej hľadajú podvod vo všetkom. Historicky je ich dôvera v ich správnosť podložená niekoľkými ustanoveniami, ako napríklad: „perpetuum mobile je nemožné“. Odborníci takýto projekt odkladajú bez toho, aby ho vôbec zvážili. Ale skutočnosť, že perpetuum mobile je nemožné, presviedča ľudí, že aj iné mimoriadne veci sú nemožné! Áno, nemožnosť „perpetuum mobile“ bola do istej miery dokázaná: je to porušenie základných prírodných zákonov. Avšak s vedomím, že existujú veci, ktoré sú v zásade nemožné, ľudia zotrvačnosťou nedobrovoľne prenášajú toto tvrdenie do iných oblastí bez toho, aby na to mali akýkoľvek základ. „Och, teraz sa do toho musím pustiť hlavou – pozrieť sa, premýšľať a vyvrátiť,“ smutne si pomyslí nadšenec, „ale oplatí sa mi na to premárniť život?..“ A toto je tá najhoršia vec, aká sa môže vo vede stať. Mali by sme zaviesť toto pravidlo: zázraky treba študovať a nie priamo vyvracať!..
Samozrejme, medzi tými, ktorí sa nazývajú „vedcami“, je veľa obmedzených ľudí s náboženským vedomím, čo ich núti slepo veriť nepodloženým tvrdeniam „autorit“ bez toho, aby ich overili praktickým výskumom a experimentmi. A to aj napriek tomu, že história vývoja vedy je plná príkladov vedeckých omylov, ktoré vyjadrili práve títo kňazi-autority. Ale nejde len o obmedzené vedomie mnohých ľudí, ktorí získali vedecké tituly. Samotná moderná veda, umelo rozdelená do úzkych oblastí, nie je nástrojom na pochopenie sveta okolo nás, ale nástrojom na sledovanie úrovne poznania ľudstva.
A hlavnou úlohou sily, ktorá ju vytvorila a zbavuje vedcov holistického pohľadu na svet, aký mali encyklopedisti minulosti, je odviesť ľudstvo od skutočného poznania, ktoré bolo preň vyhlásené za „zakázané“. A preto významnú časť takzvaných „Bojovníkov proti pseudovede“ netvoria ľudia s obmedzeným obzorom, ale skôr celkom uvedomelí najatí klebetníci slúžiaci záujmom tejto sily. Preto je takzvaná „oficiálna história“ plná absurdných a úprimne povedané fiktívnych mýtov o minulosti, ktoré majú len málo spoločného s tým, čo sa v minulosti skutočne stalo.
Situácia je približne rovnaká aj so zvyškom vedy. Preto sa v súčasnosti vyvíjajú iba informačné a telekomunikačné technológie, ktoré uľahčujú zavedenie „totálnej kontroly“, a v iných oblastiach poznania sme už dlho nevideli žiadne zásadné alebo prelomové objavy. Akýkoľvek výskum skutočných vedcov, ktorý presahuje rámec „vedy“ „povolenej“ touto parazitickou satanskou silou, je okamžite napadnutý celou svorkou dobre kŕmených „strážnych psov“ tohto systému, ktorí svoju pravú podstatu skryli pod pseudovedeckými projektmi. A samotní progresívni vedci sú vystavení otvorenému prenasledovaniu a dokonca fyzickému ničeniu…
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info