1. októbra 2015 som odišiel do oblasti Soči (dedina Volkonka severne od mesta) a do 6. októbra som tam študoval Volkonsky dolmen, ktorý sa nachádza tesne nad dedinou hore v rokline. Dolmen je pomenovaný po princeznej Márii Volkonskej, ktorá nasledovala svojho decembristického manžela do sibírskeho exilu.
V máji tohto roku som si na YouTube pozrel video “Pandorina skrinka – Ruská verzia” a dozvedel som sa zaujímavé informácie od jedného z prednášajúcich, Alexandra. Hovoril o tom, ako tri dni neúnavne sedel v dolmene a na konci tretieho dňa mal astrálny východ. A keďže ma tento fenomén veľmi zaujíma, po takýchto informáciách som sa okamžite rozhodol ísť do Soči skúmať dolmen.
Najzaujímavejším objektom oblasti sa ukázal Volkonsky dolmen, ktorý je vytvorený z jedného kusu. Jeho rozmery sa dajú rýchlo posúdiť na základe nasledujúcej podmienky: výška od úrovne plošiny po prístrešok pri vstupnom otvore presne zodpovedá mojej výške 1m 78 cm. A existujú veľmi silné podozrenia, že celý tento blok kameňa je umelý útvar vyrobený podľa typu betónovej konštrukcie. Dôvody tohto predpokladu sú nasledovné.
Na celej ploche dolmenu som našiel drobné kovové výstupky v tvare guľôčok s priemerom 5 – 9 mm. A na niektorých zvislých plochách sú namiesto kovových guľôčok hladké ráfiky hrdze rovnakej veľkosti. Tieto ráfiky sú veľmi dobre viditeľné na prednej ploche dolmenu priamo nad vstupným otvorom. Presvetlenie ukázalo (robilo sa to niekoľko rokov pred mojou návštevou), že takéto kovové inklúzie vo forme pravidelných guľových guľôčok sú rozmiestnené po celej hmote kameňa. Ale takáto konštrukcia nemôže byť vytvorená prirodzene. Ide jednoznačne o umelo vytvorený objekt.
Na druhý deň môjho pobytu som sa tam rozprával s jednou staviteľkou a povedala mi, ako vytvoriť skutočný kameň z jednoduchej sadry. Aby ste to dosiahli, musíte sadru veľmi dobre zmiešať s malým množstvom vody (koncentrácia vody musí byť udržiavaná vo veľmi presných pomeroch), rýchlo z nej niečo vytvarovať a dať na vzduch. Slnko ju pripeká, dážď zmáča, vyfúka vietor a sadra sa po niekoľkých rokoch takéhoto tvrdnutia zmení na skutočný kameň. Neviem, či je možné týmto spôsobom premeniť iný materiál na kameň, ale ak je to možné so sadrou, potom neexistuje zásadný problém s takýmito technológiami. A ak do zamiešanej „hmoty“ pridáme kovové guľôčky, po stuhnutí hmoty dostaneme presne tú istú hmotu, akú som pozoroval na dolmene.
Neviem, čo presne bolo obsiahnuté vo vnútri guľôčok pridaných do hmoty. Oficiálne je dolmen považovaný za pieskovec s vysokým obsahom kremeňa. V pieskovci sa kremeň v skutočnosti nevyskytuje. A v dolmenovej skale toho bolo nečakane veľa. Preto mám podozrenie, že guľôčky obsahovali buď čistý kremeň, alebo horninu s obsahom kremeňa. Túto otázku je však potrebné ešte objasniť. A potreba pridania kremeňa do hmoty sa ukáže o niečo neskôr, keď prejdem k predstaveniu mechaniky fungovania dolmenu.
Vo vnútri komory na strope som videl veľmi zaujímavý „roztrhaný“ povrch. Aby ste si predstavili, ako to vyzerá, urobte veľmi jednoduchý experiment. Vezmite balenie tvarohu a rozložte tvaroh na rovnú plochu. Potom nožom opatrne odrežte vrch kôpky tvarohu. Tá časť tvarohu, ktorá sa nachádza tesne pod nožom, sa prilepí na jeho spodný povrch, odnesie ho nabok a akoby „nadvihne“. Výsledkom bude „rozstrapkaný“ povrch.“ Presne taký istý povrch je charakteristický aj pre strop komory. Myslím si, že keď sa hmota dolmenu ešte len „zaborila“ na zem a už dostatočne zhustla, ale ešte nestihla úplne skamenieť, vtedy začali robiť vo vnútri jaskyňu a špachtľou odstránili časť hmoty zvnútra. Pri prechode do samotnej komory by sa mal v zásade pozorovať rovnaký „roztrhaný“ povrch Počas tisícročí svojej existencie (čas výstavby dolmenu sa odhaduje na druhé tisícročie pred Kristom) však ľudia svojimi telami mohli úplne vyhladiť všetko v priechode dolmena.
Teraz o tom, prečo boli dolmeny postavené a ako fungujú. Všetky dolmeny a pyramídy boli podľa mňa postavené s jediným cieľom: dať ľuďom silu a vedomosti, a tým z nich urobiť „veľkých bohov“.
Docela nedávno v histórii vedy existoval taký koncept ako „éter“. V Európe sa o éteri začalo hovoriť v starovekom Grécku, v tých časoch grécky filozof Anaximander použil termín „apeiron“. Doktrína éteru prešla stredovekom až do samého začiatku 20. storočia a potom bola vedeckou komunitou odmietnutá na základe negatívnych výsledkov slávneho Michelson-Morleyho experimentu (a Einstein postavil svoju teóriu relativity na základe tzv. tohto odmietnutia). No veľmi skoro sa éter opäť vrátil na vedecké využitie, len pod iným názvom. Dnes to radšej nazývajú fyzikálne vákuum. A hoci sa oficiálne uvádza, že fyzikálne vákuum má mikroskopicky nízku energiu (alebo ju dokonca nemá vôbec), na základe môjho výskumu som zistil, že takýto názor je omyl. V skutočnosti má éterovo-fyzikálne vákuum takú obrovskú energiu, že všetky naše najsilnejšie atómové a vodíkové bomby budú v porovnaní s tým vyzerať ako nevinná detská hra na pieskovisku. Je to táto éterická alebo vákuová energia, ktorá pôsobí v pyramídach a dolmenoch.
Hlavnou podmienkou pre fungovanie pyramídy alebo dolmenu je prítomnosť kremeňa v nej. Keď stlačíme tenkú kremennú platňu, na jej okrajoch sa objavia opačné elektrické náboje. Ak ale platňu jednoducho necháte stlačenú bez toho, aby ste ju pustili, náboje behom chvíľky zmiznú. Aby sa znova objavili, musíte platňu uvoľniť a znova ju stlačiť. To znamená, že je potrebné zabezpečiť neustálu zmenu tlakovej sily: stlačenie – uvoľnenie, stlačenie – uvoľnenie atď. Na zabezpečenie takéhoto vonkajšieho premenlivého vplyvu sú pyramídy a dolmeny nevyhnutne postavené na geologických zlomoch. V poruche sa neustále vyskytujú mikrošoky, ktoré však ľudia nezachytia. A pyramída vďaka svojej obrovskej hmotnosti a veľkosti ich chytá. Dolmen je svojou hmotnosťou a veľkosťou oveľa menší ako pyramída, takže jeden zlom pre dolmen nestačí. Vyžaduje si to dodatočný zdroj vonkajších vibrácií, ktoré starí majstri našli v rozbúrenom mori. Keď je more rozbúrené, nárazy vĺn otriasajú povrchom pevniny a tieto otrasy sa prenášajú na steny dolmenu. Preto sa dolmeny často vyskytujú v pohoriach tiahnucich sa neďaleko mora . A ezoterici, ktorí pracujú s dolmenmi, zo skúsenosti vedia, že dolmen funguje najefektívnejšie, keď ide búrka z mora a more je rozbúrené (dozvedel som sa o tom z rozhovoru s jedným liečiteľom, ktorý žije v tejto oblasti a neustále prichádza k dolmenu).
Keď je teda more rozbúrené, steny dolmenu sa začnú chvieť, zrnká kremeňa v nich obsiahnuté sa stlačia a uvoľnia a v stenách sa vytvorí silné pulzujúce elektrické pole určitej priestorovej konfigurácie. Takéto pole veľmi dobre interaguje s éterovo-fyzikálnym vákuom a pumpuje ho cez dolmen. A keďže éterovo-fyzikálne vákuum obsahuje obrovskú energiu, môže časť tejto energie odovzdať osobe sediacej vo vnútri. Táto energia potom lieči mnohé ľudské neduhy a prebúdza v ňom skryté schopnosti, najmä schopnosť napojiť sa na určitú informačnú banku Vesmíru. To je samotný účel dolmenu, ktorý som povedal hneď na začiatku: dať človeku silu a vedomosti.
Prítomnosť rozbúreného mora však nie je predpokladom efektívnej prevádzky dolmenu. Predpokladom je prítomnosť zdroja vonkajších vibrácií. A môže to byť aj samotný človek, alebo skôr jeho hlas. Akýkoľvek zvuk je akustická vibrácia. Keď zvuk ľudského hlasu narazí na steny dolmenu, spôsobí ich vibráciu rovnakým spôsobom, ako je to v prípade rozbúreného mora. Samozrejme, amplitúda kmitov v tomto prípade bude zvyčajne oveľa nižšia. Ale ľudský hlas má oproti vibráciám rozbúreného mora obrovskú výhodu: schopnosť meniť výšku a zafarbenie zvuku. Každá štruktúra má svoju vlastnú vibračnú frekvenciu. Ak sa frekvencia vonkajších kmitov zhoduje s frekvenciou vlastných kmitov, dochádza k rezonancii a amplitúda kmitov sa zväčšuje natoľko, že sa štruktúra môže až zrútiť v dôsledku príchodu obrovského množstva energie z éterovo-fyzikálneho vákua. Preto zmenou výšky a zafarbenia hlasu vo vnútri dolmenu môže človek prinútiť dolmen rozvibrovať a znieť tak mocne, že to žiadna búrka nedokáže. To si však vyžaduje skúsenosti a zručnosti. Je nepravdepodobné, že človek uspeje na prvý pokus.
Keď som prvýkrát strávil noc v dolmene, nedával som si žiadne superúlohy. Potreboval som len sedieť v dolmene, ležať v ňom, cítiť ho atď. Zdalo sa, že prvé prenocovanie v dolmene nebude iné. No zrazu som mal silné slintanie, keď som musel prehltnúť vlastné sliny ako vodu. Ale to možno len ťažko považovať za niečo nadprirodzené. Bolo to tiež prvýkrát, čo som sa zvonku videl vo sne. Ale ani to nie sú zázraky. Ale keď som sa vrátil do izby, veci začali byť zaujímavé. Zrazu som mal pocit, že jedlo vôbec nepotrebujem. Absolútne nebola potreba jesť.
Ja som aj pred týmto jedol veľmi málo. Väčšinou som si kúpil vrecúško sušeného chleba alebo rožkov s hmotnosťou 250 – 300 gramov a toto mi stačilo na celý deň. Aká je hmotnosť pečiva 250 – 300 gramov? Toto je prídel chleba robotníka alebo vojaka v obliehanom Leningrade. Ľudia s takýmito dávkami chodili polomŕtvi od hladu. A v tomto režime žijem už viac ako 5 rokov bez problémov. Moje telo už bolo teda pripravené na prechod do úplného pranaeatingu, kedy jedlo telo úplne odmieta. Všetko, čo bolo potrebné, bol nejaký vonkajší tlak. A takýto impulz som dostal z jedného jediného prenocovania v dolmene. Či budem aj naďalej dodržiavať režim absolútneho odmietania jedla alebo nie, som sa ešte nerozhodol. Považujem za hlúpe a arogantné jednoducho odmietať jedlo pre samotné odmietnutie. Ale ak je to potrebné na nejaké vážne účely, potom samozrejme odmietnem jedlo.
A ešte jedna zaujímavosť sa objavila počas mojej cesty (hoci sa začala objavovať ešte pred mojou návštevou dolmenu). Zistil som, že všetky letiskové bezpečnostné kontroly na mňa reagovali mimoriadne nervózne a citlivo. Ľudia cez brány prechádzajú bez problémov, ale brány na mňa neustále pískajú. Dvakrát som si dokonca musel vyzuť topánky, prístroj ma nechcel pustiť. A čo je najviac prekvapujúce, ani môj pas neprešiel kontrolným systémom. Špeciálny človek prišiel na kontrolné stanovište a s baterkou si prezrel väzbu môjho pasu, pravdepodobne hľadal nejaké kusy železa. Nič však nenašli a boli nútení ma nechať prejsť. Myslím, že práve vďaka mojej práci s éterickou energiou a všelijakými pyramídami, megalitmi, dolmenmi začínam prijímať čoraz viac éterickej energie, elektromagnetické pole môjho tela sa z toho zintenzívňuje a nejako ovplyvňuje aj moje fotografie, ktoré tiež začali ovplyvňovať zariadenie. No ja sám svojim zosilneným elektromagnetickým poľom narúšam činnosť kontrolného zariadenia.
A ešte posledná vec. Letenku do Soči som si rezervoval v máji, keď ani jeden hydrometeor nevedel predpovedať, aké bude počasie v Soči v noci z 2. na 3. októbra. A potreboval som búrku. Celé leto bolo na pobreží sucho. Ale keď som letel hore do Soči, na severe už bola búrka. A v noci z 2. októbra na 3. októbra (teda v noci môjho prvého prenocovania v dolmene) zúrila v oblasti Soči prvá letná búrka. Náhoda alebo nie?
Už dávno som dospel k záveru, že vo Vesmíre sú nejaké nadpozemské sily, ktoré berú niektorých ľudí pod kontrolu a dohľad. Sám ich nazývam pozorovatelia. Pokiaľ človek nepraktizuje žiadnu mágiu, pozorovatelia sa oň nezaujímajú a nesledujú ho. Akonáhle začne praktizovať „mágiu“, okamžite ho vezmú pod pozorovanie a kontrolu. Prečo je to tak? Asi preto, že „mágia“ je najsilnejší nástroj na ovládanie a zmenu vesmíru. A človek s takými schopnosťami môže byť pre vesmír veľkým dobrom aj veľkým zlom. Ak sú pozorovatelia presvedčení, že človek sa snaží používať schopnosti pre dobro a pomáhať ľuďom, planéte a vesmíru ako celku, určite mu v jeho práci pomôžu. Ak sú presvedčení o opaku, urobia všetko preto, aby ho zastavili. Keď sa moji pozorovatelia presvedčili, že som pripravený použiť schopnosti len pre dobro, zorganizovali v Soči búrku, ktorú som potreboval, práve v tú noc, keď som strávil noc v dolmene.
Nakoniec posledná vec, ktorú som sa dozvedel len pred pár dňami pri návšteve fóra alternatívnej histórie. Skupina geofyzikov z Gelendžiku merala úroveň elektromagnetického poľa v jednom z miestnych dolmenov. V susednom lome vzdialenom len 200 metrov medzitým prebiehali trhacie práce. Keď v lome zaznel výbuch, v dolmene sa objavil taký silný elektromagnetický impulz, že všetko vybavenie vedcom zhorelo. Geofyzici boli šokovaní. A podľa môjho názoru je to presne ten efekt, ktorý treba pozorovať: blízka explózia vyvoláva silné vibrácie stien dolmenu, v dôsledku čoho začína pôsobiť piezoelektrický efekt a vytvára sa silné elektromagnetické pole, ktoré spáli zariadenie…
Igor Prochorov
Volkonsky dolmen – je jediným zachovaným dolmenom v plnej veľkosti monolitického typu na svete, to znamená, že jeho komora je úplne vytesaná do „pieskovcovej skaly“ cez malý vstupný otvor. Nachádza sa na dne údolia rieky v obci Volkonka (región Veľké Soči) neďaleko cesty Novorossijsk – Soči (súčasť diaľnice A147). Obľúbená turistická lokalita, chránená štátom.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info