Kategórie

Naši partneri





Flag Counter

Skeneri

„… Dosť často sme sledovali americký film *Scanners*. Pre Svetlanu bola zápletka, v ktorej hlavný hrdina na železničnej stanici zrazu začne vo svojej hlave počuť hlasy iných ľudí, obzvlášť blízka. Ako počet týchto hlasov narastal, postupne začali muža doháňať až na pokraj šialenstva. Svetlana to zažila na vlastnej koži a pripadalo jej priam neuveriteľné, že sa režisérovi podarilo zachytiť takmer všetko s takou presnosťou. Mohlo to znamenať jediné: musel mať prístup k spoľahlivému zdroju informácií. Väčšina divákov, ktorí film videli, netušila, že zobrazené udalosti nie sú len výplodom niečej fantázie, ale čistou pravdou.

Samozrejme, v skutočnosti konanie ‚skenera‘ nespôsobí, že človeku vybuchne hlava ako hlávka kapusty zasiahnutá dávkou brokov, to rozhodne nie! Namiesto toho pôsobenie nebezpečného ‚skenera‘ spôsobí prasknutie ciev v mozgu, čo vedie k mŕtvici a rýchlej smrti, pričom samotná lebka zostáva úplne neporušená. Režisér jednoducho zvolil veľmi názorný spôsob, ako zobraziť smrť spôsobenú prasknutím mozgových ciev bez toho, aby zásadne zmenil podstatu udalosti. Vybuchujúca hlava je skrátka vizuálne pôsobivejšia než pohľad na človeka, ktorý sa začne zmietať v kŕčoch a vzápätí padne mŕtvy na zem. Kamera totiž nedokáže ukázať, čo sa v skutočnosti deje vo vnútri lebky, o to tu predsa ide.

Počas našej spolupráce sa Svetlanin mozog, dlho utlmený následkami ťažkého zápalu mozgových blán, začal zbavovať blokád, ktoré potláčali jej prirodzené schopnosti a bránili im v plnom rozvinutí. Práve toto náhle uvoľnenie blokád spustilo lavínovitý prílev telepatických informácií. Jej mozog sa vlastnými silami pokúšal preraziť…“ …preraziť závoj, ktorý po sebe zanechali následky jej choroby – a keď sa jej dostalo nečakanej pomoci, prudko napredovala a uvoľnila všetok potenciál, ktorý v sebe dovtedy skrývala. Je veľká škoda, že Svetlana tento príbeh nemôže vyrozprávať sama…

Už od prvého dňa nášho stretnutia Svetlana nasávala informácie, o ktoré som sa s ňou delil, ako špongia. Sedávali sme dlho do noci pri čaji a ona kládla jednu otázku za druhou – bez konca, neustále. Bola ako pútnik na púšti, ktorý dlho trpel smädom, až napokon narazil na oázu s čistými, chladnými prameňmi – a keď sa k vode dostal, nedokázal sa od nej odtrhnúť. V Svetlaninom prípade to bolo tak, že sa jednoducho nevedela nabažiť toho „prameňa poznania“, ktorým som sa pre ňu stal. Spočiatku bola úprimne zaskočená tým, prečo sa o týchto veciach nikde nehovorí ani nepíše. Nedokázala pochopiť, prečo odpovede na otázky, ktoré ju trápili už od detstva, síce existujú, no nikde ich nemožno nájsť, okrem, ako sa zdalo, v osobnom rozhovore so mnou!

Rozprávala mi o nespočetných knihách, ktoré prečítala a o mnohých ľuďoch, ktorých na svojej životnej ceste pri hľadaní týchto odpovedí stretla. A potom, vďaka náhodnému stretnutiu v hoteli Kyjevskaja s novinárkou z Donecka menom Valentina, sa jej cesty napokon skrížili s mojimi. Neskoro v noci, dlho po tom, čo prestali premávať prímestské vlaky, som sadal za volant svojho Mercedesu a viezol Svetlanu späť do hotela takmer vyľudnenými moskovskými ulicami. V tom čase som býval v byte svojej tety z matkinej strany v štvrti Butovo; Vychádzal som na Varšavskú diaľnicu a vysokou rýchlosťou som viezol Svetlanu do jej cieľa…

Takto to pokračovalo takmer každý deň až do mojej prvej cesty do Archangeľska koncom júna alebo začiatkom júla 1991… „Svetlana veľmi chcela ísť so mnou do Archangeľska, ale neodvážila sa o to požiadať; a mne bolo trápne to navrhnúť, keďže som nechcel, aby si moje úmysly vysvetlila nesprávne… Bolo to prvýkrát, čo sme boli od seba, odkedy sme sa spoznali. O tom, že ma chcela sprevádzať, som sa dozvedel až po návrate, keď som jej začal rozprávať o svojich zážitkoch z prvej návštevy mesta Archangeľska…“

Úryvok z doslovu ku Svetlaninej knihe „Odhalenie“

Nikolaj Levašov

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie