Tento príbeh sa začal v tridsiatych rokoch minulého storočia. V tom čase prvý hlavný plán obnovy a výstavby Leningradu okrem iného zahŕňal presun administratívneho centra mesta z oblasti Nevského prospektu a Palácového námestia na nové miesto na Moskovskom prospekte. Stavba bola realizovaná doslova na otvorenom poli, kde bola táto obrovská stavba postavená doslova z ničoho. Hlavnou dominantou nového centra mal byť Dom sovietov, z ktorého sa v priamych lúčoch mali rozchádzať viaceré prospekty zastavané novými modernými budovami, jednou z nich je dodnes Leninský prospekt.
Výstavba najväčšej administratívnej budovy v krajine, Leningradského domu sovietov, sa začala v roku 1936 a trvala 5 rokov. Má obdĺžnikový pôdorys a zahŕňa tri veľké nádvoria. Západné priečelie budovy sa tiahne takmer štvrť kilometra.
Mnohí očití svedkovia zároveň poznamenávajú, že kopanie a úprava základovej jamy pre túto stavbu trvala viac ako dva roky a jej veľkosť bola skutočne gigantická. Inými slovami, pod touto budovou sú ďalšie tri rovnaké objekty, len nasmerované dole. Prečo to bolo potrebné – súčasníci nechápali, ale ich realizácia zostáva faktom.
Dom Sovietov bol umiestnený na križovatke dvoch hlavných ulíc – Moskovského prospektu a hlavnej oblúkovej diaľnice. Plánovalo sa vytvorenie „náhrdelníka“ námestí pozdĺž hlavnej magistrály (od Kirovského okresu po Nevský okres).
A príbeh nočnej mory, ktorá sa stala v Dome sovietov, začneme skutočnosťou z výstavby metra: v roku 1968 pri prechode zo stanice Park Pobedy do stanice Moskovskaja boli všetky práce na niekoľko mesiacov pozastavené.
Oficiálna verzia je taká, že raziaci štít narazil na pieskovcové nánosy a všetky práce sa potom museli robiť ručne. V skutočnosti sa veci mali trochu inak. Faktom je, že podľa pôvodného projektu mal byť východ z metra umiestnený o niekoľko desiatok metrov bližšie k Domu sovietov, ako je tomu teraz.
Pri priblížení sa k plánovanému bodu v hĺbke viac ako 20 metrov však stavitelia metra zrazu narazili na pevnú betónovú stenu, ktorá v tejto hĺbke nebola a ani nemohla byť v pláne. Najprv bolo rozhodnuté pokúsiť sa preraziť priechod v tejto konštrukcii, ale keď boli vyhĺbené dva metre pevného betónu, k objektu zrazu dorazili ľudia v civile, všetkých vyhnali z priečelia, tunel uzatvorili a ku vchodu boli pridelené ozbrojené stráže.
V priebehu toho, ako sa z konštrukcie vysekával betón, začali sa spoza nej ozývať zvláštne zvuky. Podľa svedkov sa pri odstraňovaní betónu z tejto konštrukcie začali ozývať zvláštne zvuky. Akoby sa niekto alebo niečo pokúšalo preraziť stenu zvnútra. Buď zavýjanie, alebo rev, alebo krik… Ale zvuk zjavne nie technického ani prírodného, ale živočíšneho pôvodu.
Práce boli obnovené až po tesnom zabetónovaní tejto časti tunela a samotným koľajam umožnili urobiť obchádzku bližšie k Moskovskému prospektu.
Súčasne s incidentom v tuneli došlo v jednej zo škôl v Moskovskej oblasti k mimoriadnej udalosti. Stratili sa štyria žiaci tretieho ročníka. Deň pred zmiznutím povedali školáci svojim rovesníkom, že sa chystajú preskúmať akési podzemie, úzku dieru, ktorú objavili neďaleko elektrickej rozvodne na Gagarinovej triede. Nikto ich viac nevidel. Všetky pátrania po nezvestných boli márne.
Samotný príbeh sa odohral o niečo skôr. Od roku 1939, keď už bol suterén budovy pripravený, sa tam priviezlo obrovské množstvo techniky podobnej zdravotníckej technike a od tohto momentu sa dvakrát denne vykonávala dodávka služieb do ešte rozostavanej budovy z mestského centra, ktoré privážalo a odvážalo ľudí v civile, ktorí ráno vchádzali do budovy a odchádzali až večer do autobusov. Navyše títo ľudia nemali s výstavbou nič spoločné.
Ďalším zaujímavým postrehom bol nasledujúci fakt. V apríli 1941 zrazu začali z budovy vybiehať ľudia uprostred dňa a niektorí z nich boli v bielych plášťoch. Čoskoro sa k Domu sovietov prihnalo niekoľko autobusov s ozbrojenými vojakmi NKVD, ktorí budovu narýchlo uzatvorili a niektorí z nich sa ponáhľali dnu. O nejaký čas neskôr niekoľko zakrvavených ľudských tiel vyniesli z budovy na nosidlách, naložili ich do sanitiek a odviezli neznámym smerom.
A všetky nasledujúce akcie zamestnancov budovy začali pripomínať veľmi unáhlenú evakuáciu. K večeru bol celý obvod ohraničený dvojitým kruhom stráží a k Domu sovietov začali prichádzať nákladiaky s betónom, ktorý začali sypať do suterénu budovy. Takéto nákladiaky tam jazdili niekoľko dní. A bolo ich veľa.
Existuje množstvo nepriamych faktov a dôkazov o tom, že v histórii tejto budovy je veľa zvláštnych vecí. Napríklad počiatočný plán obrany Leningradu, ktorý bol vypracovaný ešte pred nastúpením Georgija Konstantinoviča Žukova, predpokladal cielenú kapituláciu Domu sovietov nepriateľovi a zastavenie nacistických vojsk až na začiatku mestskej zástavby. To znamená, že sa ukazuje, že toho, čo sa skrývalo vo vnútri Domu sovietov, sa vedenie ZSSR bálo viac ako fašistických útočníkov?! Tento plán bol však na najvyššej úrovni zamietnutý a namiesto neho sa Dom Sovietov stal centrom pevnosti obrany a pozorovacím stanovišťom delostreleckého velenia Leningradského frontu.
Mimochodom, práve v okolí Domu sovietov v Petrohrade sa zachovalo najväčšie množstvo bunkrov, z ktorých mnohé sú s ním spojené podzemnými chodbami a niektoré hľadia svojimi strieľňami nie na blízke cesty, ale smerom k tejto budove!
V polovici roku 1946 nastúpilo do budovy Domu sovietov niekoľko organizácií a akýsi nejasný úrad bez označenia a mena. Čoskoro obrovskú budovu úplne prevzal výskumný ústav, okrem suterénu. Tu záhadný nejasný úrad zostal suverénnym vlastníkom. Podľa svedectiev bývalých zamestnancov ústavu sa režim vstupu do tejto inštitúcie vyznačoval nebývalou prísnosťou: bezpečnosť pod bdelými očami pracovníkov v civile, špeciálne preukazy… Pracovníkov úradu bolo málo, boli uzavretí a vždy zachmúrení. Ich pracovný deň sa začal vtedy, keď sa pracovný deň v ústave končil.
Čo úrad robil, nikto z pracovníkov ústavu poriadne nevedel. Povrávalo sa, že v suterénoch sa vyvíjali najnovšie metódy civilnej obrany, ako aj výroba niektorých supertajných zbraní. Pred XX. zjazdom KSSZ budovu záhadný úrad opustil. Stalo sa to náhle a dosť nezvyčajným spôsobom. Nikto nerozoberal ani neodnášal žiadne zariadenie ani majetok. V jednej krásnej chvíli kancelária prestala existovať a zmizla ako fantóm.
S najväčšou pravdepodobnosťou bolo podzemné zariadenie pod Domom sovietov postavené ako experimentálne výskumné zariadenie na vytváranie prísne tajných zbraní. Pravdepodobne na začiatku vojny boli nejaké úspechy, ale zďaleka nie úplné. V opačnom prípade by sa získalo povolenie použiť tajné zbrane v kritickom momente obrany Leningradu. Po vojne vedci pokračovali v experimentoch. Je veľmi pravdepodobné, že v zariadení prebiehali práce na vytvorení nového typu biologickej (bakteriologickej) zbrane hromadného ničenia. Ako viete, bojové biologické činidlá sa vytvárajú dvoma spôsobmi. Získaním nového typu patogénov v umelých podmienkach, alebo klonovaním, teda vytvorením živej kópie určitého organizmu transplantáciou jeho genetického materiálu odobraného z akejkoľvek bunky do vaječnej bunky, ktorá sa ďalej vyvíja vo svojich prirodzených podmienkach.
Nevylučujme teda, že v podzemnom zariadení sa vedcom podarilo získať nejaký biologický organizmus, agresívny a mimoriadne nebezpečný. Možno sa v povojnových rokoch experiment na zlepšenie bojových vlastností tela vymkol kontrole a teraz v tesne uzavretých miestnostiach ponurého žalára zúri niečo biologické, čo sa snaží oslobodiť?
Samozrejme, sú to len špekulácie a špekulácie, nič viac. A z faktov vyplýva nasledovné. Sto metrov od Domu sovietov, na križovatke ulíc Tipanova a Lensovet, vyčnieva zo zeme betónová konštrukcia zanesená cementovou maltou – jedno z vetracích potrubí podzemného objektu. V noci, keď hluk mestskej dopravy ustúpi, sa odtiaľ ozýva vzdialený, prerušovaný, zlovestný šum… Miestni obyvatelia vtipne nazývajú potrubie vstupom do podsvetia. Je možné, že vtip nie je až tak ďaleko od pravdy…
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info