Nikolaj Levašov si z vlastnej skúsenosti uvedomil, že človeku by sa nemali dávať možnosti a znalosti, kým sa vnútorne, kvalitatívne, morálne nepriblíži na príslušnú úroveň rozvoja – to sa rovná tomu, ako dať dieťaťu tlačidlo od prezidentského atómového kufríka a povedať mu, že ho nemá stláčať – dieťa ho okamžite stlačí.
V tomto ohľade naši predkovia urobili určité chyby, keď pred 13 tisíc rokmi, po planetárnej katastrofe rozpútanej vládcami Antlanii, odovzdali znalosti a technológie ďalším trom rasám – červenej, čiernej a žltej, ktoré boli na oveľa nižšej úrovni rozvoja. A už pred 7 tisíc rokmi sa za to „poďakovala“ žltá rasa ťažkou vojnou, keď civilizácia bielej rasy zažívala v dôsledku klimatických zmien určité ťažkosti.
Mechanicky je možné vsunúť znalosti do ktorejkoľvek hlavy – to nie je problém, mechanicky je možné aj mozog transformovať: dať také možnosti, ktoré by človek ani za milióny rokov svojho vývoja (a možno aj viac) ťažko získal. Ale to, čo je nemožné pritom človeku dať, je úroveň zodpovednosti a chápania. Samozrejme, niekto môže ísť správne, ale aby mohlo dôjsť k pochopeniu, človek musí stúpať evolučne po schodíkoch, kedy na každom schodíku je horizont a na tejto úrovni horizontu môže človek vnímať a vidieť svet v určitých medziach.
V druhom diely knihy „Podstata a rozum“ sa podrobne popisuje, ako sa tvorí tzv. evolučné „mäso“, keď naše činy vedú okrem iného k chemickým reakciám v našom organizme a k vzniku nových spojení na úrovni neurónov, čo sa fixuje na úrovni genetiky a potom sa prenáša na našich potomkov. A v závislosti od typu skutkov, sa „mäso“ – potenciál, buď vytvára, alebo ničí. My sme dostali genetiku od svojich predkov s nahromadeným potenciálom, ale čo s týmto potenciálom urobíme, záleží iba na každom jednotlivom človeku – pri novej inkarnácii sa všetko deje od nuly.
Rozvoj je veľmi podobný športovej súťaži: keď sa človek posúva vpred, skôr alebo neskôr dospeje do určitého bodu, ktorý je kľúčom v jeho vývoji – nie konečným, skôr prechodným, ale dôležitým, bez prejdenia ktorého ísť ďalej nie je možné. Pred ním vzniká problém, ktorý musí vyriešiť správne. Ak tento problém vyrieši správne, ide ďalej. Ak nesprávne, je vyhodený späť. A to sa deje vďaka tomu, že keď človek koná, jeho činy sú determinované jeho chápaním, uvedomovaním si, či správne alebo nesprávne hodnotí situáciu, ako správne koná, a podľa toho v sebe buď vytvára nové kvality a pohybuje sa vpred, alebo sa vracia späť v dôsledku eliminácie evolučného potenciálu.
A opäť musí znova vyriešiť tie isté problémy, a to bude pokračovať, kým človek nepochopí, že je lepšie stúpiť na hrable iba raz, alebo je lepšie nestúpiť vôbec, a pred hrabľami preskúmať, čo to je, preštudovať predmet a uvedomiť si, že ak vykročí, dostane. Ak sa ale napriek tomu podarilo, že stúpil, raz dostal hrabľami po hlave, potom sa nabudúce neodporúča šliapať znova. Pokiaľ ale niekto aj tak radšej šliape, až kým sa mu o čelo nerozbijú hrable, je to jeho osobné právo.
Z materiálov N. Levašova
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info