V roku 1939 sa profesor Wendell Johnson a postgraduálna študentka Mary Tudor z University of Iowa rozhodli uskutočniť experiment na štúdium vplyvu hodnotových úsudkov na plynulosť reči u detí. Vznik štúdie podnietila Wendellova hypotéza, ktorá vychádzala z osobnej skúsenosti: napriek zakoreneniu fyziologických paradigiem v oblasti rečových patológií (zajakávania) je možné vyvolať vývoj tohto ochorenia u úplne zdravých detí.
V rámci práce bolo vybraných 22 detí z detského domova. Tudor sa snažila vyvolať zajakávania u zdravých detí, zatiaľ čo sa tiež snažila zistiť, či je možné zajakávanie u detí s poruchami reči vyliečiť tak, že im budeme hovoriť, že hovoria dobre.
Experimentálne obdobie trvalo od januára do konca mája 1939. Tudor pravidelne chodila do detského domova a rozprávala sa s každým dieťaťom asi 45 minút. Tudor vo svojej dizertačnej práci napísala, že keď hovorila so zajakávajúcimi sa deťmi, ktoré sa jej snažili povedať, že sa zajakávajú, odpovedala im: „Z toho vyrastieš a budeš môcť hovoriť oveľa lepšie ako teraz. Nevšímaj si to, čo hovoria iní na tvoju reč, oni iba nechápu, že to súvisí s vekom.“
Deťom, ktoré sa spočiatku nezajakávali, ale mali byť utláčané slovami dospelých, experimentátori hovorili: „Učitelia a pedagógovia sa zhodli, že máš veľa problémov s rečou. Máš veľa príznakov zajakávania. Musíš sa okamžite prestať zajakávať. Buď ticho, keď máš pocit, že sa zajakávaš, vtedy je lepšie nehovoriť vôbec. Poznáš deti, ktoré sa zajakávajú? U nich to všetko začalo úplne rovnako.“
Deti reagovali na takýto zásah veľmi citlivo. Po druhom stretnutí s päťročnou Normou, Tudor napísala: „Bolo veľmi ťažké prinútiť ju, aby vôbec hovorila, aj keď pred mesiacom hovorila úplne slobodne. Ďalšie dieťa v skupine, deväťročná Betty Romp, prakticky odmieta hovoriť, väčšinu času iba stláča ruky. Najstaršia zo skupiny, 15-ročná Hazel Potter, sa stala „oveľa tichšou a premýšľajúcou nad tým, čo chce povedať, navyše získala nervózny tik – začala úzkostlivo lúskať prstami“.
Štúdia sa predĺžila na 5 mesiacov a v tomto období deti z prvej skupiny preukázali vynikajúce výsledky v boji s rečovými chybami. Stali sa sebavedomejšími a experiment im len vylepšil život. Deti z druhej skupiny však trpeli neľudským zaobchádzaním a nemal ich kto chrániť, pretože nemali príbuzných.
Výsledkom experimentu bolo, že vedci zistili, že už v ranom veku deti skutočne absorbujú informácie ako špongia. Napriek poškodenej psychike maloletých z druhej skupiny, ktorých desivé výsledky zostali zakotvené na celý život a prakticky sa nepoddávali ďalším korekciám, sa prínos experimentu vede považuje za neoceniteľný. Za zničené životy po rokoch dostali deti z druhej skupiny morálne odškodné.
Tento nie veľmi etický experiment vzhľadom na druhú skupinu detí, ukázal, aké je dôležité zvažovať slová, ktoré hovoríme deťom…