Predstavte si taký paradox kapitalistickej ekonomiky: V Krajine X je dostatok tehál, betónu, pracovných rúk, chytrých hláv, slovom všetko, aby sa mohlo stavať veľa a veľa obytných domov, ktoré obyvatelia potrebujú. Pritom sa takmer nestavia. A prečo? Odpovedia vám, že nie je investor!
Priatelia, aby ste postavili dom, tak nepotrebujete peniaze, ale tehly. Akonáhle máte tehly a domy sa nestavajú, to znamená, že niečo nie je v poriadku. A ako sa to dá robiť bez investícií na trhu? Odpoveď je v našich dejinách.
V čase Stalina bola industrializácia vykonaná prakticky bez investičného trhu. Príležitosti domáceho finančného trhu boli veľmi malé a zo zahraničia sa neponáhľali pomáhať. A. Zverev v knihe „Poznámky ministra“ písal: „Komunistická strana odmietla možnosť získania zahraničných pôžičiek za vydieračské podmienky a za „ľudské“ nám kapitalisti odmietli dávať.“ Podľa niektorých odhadov, západné pôžičky predstavovali približne 3 – 4 % investícií v prvom päťročnom pláne a neskôr ani tie neboli treba, takže nehrali veľkú úlohu. Pritom industrializácia napredovala fantastickou rýchlosťou. Za Stalina ZSSR predbehli v rozvoji priemyslu a ekonomiky všetky kapitalistické vyspelé krajiny dokopy niekoľkonásobne.
Investície (získavali sa štátom vďaka monopolu na obilie) v priebehu industrializácie v prvom päťročnom pláne:
-
Prvý rok – 38 %
-
Druhý rok – 18 %
-
Tretí rok a ďalej – 0 %
Rast priemyslu:
-
V prvom päťročnom pláne bolo vybudovaných: 1500 nových tovární a podnikov
-
V druhom päťročnom pláne: 4000 nových tovární a podnikov
Tomu sa hovorí nočná mora kapitalistických ekonómov: Investície sa znižujú na nulu a ekonomika rastie a rastie. Ako to vymysleli geniálni ekonómovia Stalina?
Počas kreditnej menovej reformy v rokoch 1929 – 1930 bol vytvorený dvojokruhový finančný systém. Bezhotovostné a hotovostné financie neboli vzájomne zmeniteľné. Bezhotovostné peniaze zabezpečovali fungovanie stavebníctva, priemyslu, poľnohospodárstva, bez ohľadu na dopyt a ponuku na trhu. Hotovostné peniaze zabezpečovali operácie na voľnom trhu.
V skutočnosti to bola ekonomika s dvomi rôznymi typmi peňazí, ktorých funkcie boli rôzne. Hotovostné peniaze mohli vykonávať všetky bežné funkcie v krajine, ale použiteľnosť týchto peňazí bola v skutočnosti ohraničená maloobchodom.
Funkcia bezhotovostných peňazí bola obmedzená – chýbala im funkcia akumulácie a funkcia tvorby pokladov. V podmienkach socialistickej ekonomiky, ktorej cieľom nebolo dosahovanie zisku, boli tieto funkcie jednoducho škodlivé. Zbavené týchto funkcií, bezhotovostné peniaze mohli pracovať iba v rámci socialistického systému ekonomiky. Mimo toho systému bezhotovostné peniaze jednoducho neexistovali. Nemalo zmysel ich kradnúť, pretože ich nebolo možné použiť na trhu. Rovnako ich nebolo možné používať ako úplatky. Tieto peniaze mohli byť použité iba na ich určený účel, pre zabezpečenie ekonomických operácií medzi podnikmi.
Vzhľadom na to, že priemyselné (bezhotovostné) a tržné (hotovostné) peňažné okruhy boli navzájom oddelené od seba, krajina mohla investovať do vlastného rozvoja toľko bezhotovostných peňazí, koľko bolo potrebné a koľko umožňovali fyzické možnosti. Bezhotovostné peniaze sa jednoducho vkladali do ekonomiky, keď to bolo potrebné a boli stiahnuté z ekonomiky, keď potrebnosť zanikla. Pritom žiadna inflácia, ani žiadne zvýšenie cien neboli v zásade možné, pretože bezhotovostné peniaze nemohli prúdiť do trhového okruhu, kde sa používali hotovostné peniaze.
Podrobný opis tohto systému nájdete v knihe: Kurman Achmetov – „Asymetrická ekonomika“