Rozhovor časopisu GEO s vedúcim vedeckého profilaktického centra neurobiologických výskumov Univerzity v Göttingene a Heidelbergu v Nemecku profesorom Dr. Geraldom Hütherom.
Podľa štatisík, 54 % európskych teenagerov starších ako 16 rokov týždne nevyliezajú z internetu a 94 % detí pravidelne sledujú televíziu. Neurobiológ Gerald Hüther skúma, ako elektronické komunikačné prostriedky vplývajú na rozvoj detského mozgu.
Profesor Hüther, môžete odporučiť nejaký dobrý detský televízny program, alebo počítačovú hru?
Nie. Takéto odporúčania nás iba zatiahnu do povrchnej diskusie o kvalite a obsahu detských televíznych relácií, z ktorých si rodičia nezoberú nič užitočného. Radšej začneme hneď hlavnou vecou. Ešte pred niekoľkými rokmi neurológovia verili, že konfigurácia rozvetvených neurónových sietí v mozgu, ktoré riadia myslenie, emócie a skutky, je geneticky naprogramovaná. Ale teraz vieme, že v mozgu dieťaťa sú pevne zachytené iba tie neurónové spojenia, ktoré sú pravidelne aktivované v reálnych životných situáciách. A na to deti potrebujú predovšetkým fyzické skúsenosti, ktoré nemôžu získať pred televízorom.
Prečo je fyzická skúsenosť taká dôležitá?
Adekvátne precítenie svojho tela je nevyhnutným predpokladom pre rozvoj kognitívnych schopností. To dokazujú vedecké výskumy. Študenti základných škôl, ktorým ide jednoducho matematika, sa vyznačujú aj dobrou koordináciou pohybov. Základy abstraktného a priestorového myslenia, ktoré sú potrebné pre štúdium matematiky, sa formujú v dieťaťi podľa toho, ako sa učí držať svoje telo v rovnováhe. Ale akonáhle sa dieťa posadí pred televízor, tak sa jeho fyzické precítenie samého seba otupuje. Už sa viac neplazí, nebehá, nelozí po stromoch. Nepotrebuje koordinovať svoje pohyby a udržiavať rovnováhu. Počas sledovania televízie dieťa stráca čas, ktorý mu bol daný na zvládnutie vlastného tela.
Takže deti by sa mali pohybovať čo najviac?
Áno. Ale sú aj iné spôsoby telesného samopoznávania, napríklad spievanie. Keď dieťa spieva, jeho mozog musí majstrovsky manipulovať s vibráciami hlasiviek, aby reprodukovali zvuky s veľkou presnosťou. Navyše spev je komplikovaná kombinačná práca. Koniec koncov, musíte mať na pamäti celú melódiu, aby ste ju reprodukovali v správnom poradí. Pri skupinovom spievaní sa dieťa učí konať v zhode s ostatnými, to je predpoklad pre rozvoj sociálnych zručností. Zároveň pri tom robí prekvapujúci objav, ukáže sa, že keď spieva, tak nepociťuje strach. V súčasnosti neurológovia zistili, že počas spievania nie je mozog schopný aktivovať strach. Preto ľudia odjakživa spievajú, keď idú tmavým lesom.
V ktorej časti mozgu sa uchováva získaná skúsenosť? Kde sa tvoria príslušné neurónové reťazce?
V najkomplikovanejšej časti mozgu, v takzvanej prefrontálnej kôre. Práve tam sa formuje naše sebareálne vnímanie a spolu s ním aj orientácia na vonkajší svet, snaha dopredu premyslieť naše skutky a umenie vyrovanať sa s nepríjemnými emóciami. Všetky tieto schopnosti by sa mali rozvíjať v ranom detstve do šiestich rokov. Ale neurónové siete, ktoré sú za to zodpovedné, sa môžu vytvoriť v prefrontálnej kôre iba vtedy, ak to dieťa zažije na vlastnej skúsenosti. A preto sa musí zaoberať tým, čo dokáže pochopiť a ovládať. Bohužiaľ, nájsť takéto činnosti je čoraz ťažšie, pretože svet detí sa zmenil tak veľmi, ako aj svet dospelých. Predtým bol každý mechanizmus dostupný na pochopenie. Dieťa mohlo rozobrať budík, preskúmať všetky mechanizmy a odhadnúť, ako funguje. V súčasnosti, vo veku informačných technológií, sú veci okolo nás často usporiadané tak zložito, že pochopiť ich princíp fungovania je veľmi zložité a niekedy úplne nereálne.
A ako to vplýva na rozvoj mozgu dieťaťa?
Ľudský mozog sa vždy prispôsobuje tomu, čo robíme s nadšením. Napríklad, v minulom storočí sa ľudia s nadšením zaoberali autami, dokonca sa s nimi identifikovali, porovanávali srdce s čerpadlami a kĺby so závesmi. A zrazu prišla nová doba. Súčasné dieťa ťažko pochopí, prečo sa kurzor na obrazovke počítača pohybuje, keď pohybujeme myšou. Bez pochopenia mnohých vzťahov medzi príčinou a následkom sa v určitom okamihu prestáva pýtať „prečo“? Keď malé deti práve začínajú sledovať televíziu, tak často komunikujú s postavami na obrazovke, napríklad upozorňujú zajaca, kde je schovaná líška. Vo všeobecnosti sa snažia ovplyvniť situáciu, tomu ich naučila skúsenosť získaná v reálnom živote.
Ale po pár týždňoch po prvom zoznámení s televíziou, sa väčšina detí zmieri s bezmocnosťou a stráca iniciatívu. To znamená, že do určitej miery začínajú pochybovať o svojej schopnosti konať efektívne.
Ale táto dôvera je dôležitou súčasťou rozvoja dieťaťa.
Samozrejme. Pritom za ňu zodpovedá veľmi zložitá neurónová sieť, ktorá sa formuje v prefrontálnej kôre iba na základe osobných skúseností. Aby sa mohlo dieťa niečo naučiť, musí jeho mozog prepojiť nové informácie s už existujúcim súborom myšlienok, ktoré sa vyvinuli pod vplyvom predchádzajúcich skúseností. Takpovediac, prehľadáva pamäť s cieľom nájsť niečo, čo zodpovedá novému dojmu. V jeho mysli začína „tvorivé kvasenie“. A zrazu dieťa nachádza zmysluplnú odpoveď. Vzniká pocit osvietenia, v mozgu sa aktivuje „centrum uspokojenia“ a nervové bunky vylučujú „hormóny šťastia“. Ale pri sledovaní filmu je pre dieťa ťažké samostatne nájsť niečo zodpovedajúce novým dojmom. Preto deti predškolského veku by v ideálnom prípade nemali sledovať televíziu a sedieť pred počítačom.
Ale v knihe je dej daný, čiže čítanie je tiež pasívne?
Keď dieťa číta, jeho mozog vykonáva mnoho operácií: písmená sa skladajú do slov, slová do viet a frázy sa transformujú do obrazov a predstáv. Všetko prečítané ožíva v predstavivosti dieťaťa. Transformácia písmen do obrazov je výsledkom neuveriteľnej práce predstavivosti. Film Harry Potter je ničím v porovnaní s knihou. Obrazy na obrazovke sa menia tak rýchlo, že dieťa nestíha pripojiť svoju fantáziu. A rozvoj dieťaťa je skutočne podporovaný len tým, čo dosiahne svojou mysľou.
Takže deti musia riešiť rôzne úlohy?
Pre rozvoj mozgu sú potrebné experimenty a dobrodružstvo. Napríklad rybačka s otcom, alebo budovanie domčeka. Skúšky všeobecne posilňujú potenciál mozgu. Teraz sa to potvrdzuje aj na neurobiologickej úrovni. Deti musia riešiť čo najviac skutočných úloh, aby ich mozog sformoval dôležité neurónové spojenia. Pre rozvoj potrebujú čo najviac interaktívne prostredie, ale nie virtuálne, ale skutočné.
Predpokladajme, že sa u dieťaťa do šiestich rokov vytvorili všetky základné neurónové spojenia. Teraz je chránený pred nebezpečenstvom, ktoré je spojené s mediálnymi produktmi?
Nie presne. Problémom je, že veľa teenagerov riskuje stratiť spojenie s realitou tým, že sa ponoria do virtuálnych svetov.
Máte na mysli počítačové hry?
Áno, vrátane počítačových hier. Nebezpečenstvo vzniká, keď deti používajú počítač na uspokojenie svojich základných potrieb. A my ich máme dve. Po prvé, chceme byť zapojený do nejakého spoločného projektu. A po druhé, chceme niečo dosiahnuť. Teraz mnohí rodičia už nevedia, ktoré činnosti by pomohli osobnostnému rastu ich detí, preto si dieťa musí hľadať činnosti samé. A táto činnosť musí byť pomerne zložitá a zdĺhavá, aby ste nakoniec mohli zažiť pocit šťastia, akoby si dobyl vrchol hôr. Teraz je pre mnohých chlapcov touto činnosťou počítačová hra, v ktorej sa snažia dosiahnuť dokonalosť. Ale takéto úspechy im nepomáhajú nájsť miesto v reálnom živote.
Aké deti sú ohrozené?
Predovšetkým chlapci, ktorí potrebujú najmenej jednu, alebo dve hodiny denne, aby si zahrali „strieľačku“. Zabíjanie monštier kompenzuje ich vlastný pocit bezmocnosti. Efekt virtuálnych úspechov je rovnaký, ako keby títo chlapci získali nejakú novú skúsenosť. Ale táto skúsenosť je použiteľná iba vo virtuálnom svete. Je to nebezpečná tendencia, dieťa zámerne „privyká“ svoj mozog konať iba v situáciách, ktoré sa vyskytujú na obrazovke počítača.
Hovoríte o chlapcoch. A čo robia za počítačom dievčatá?
Väčšinou komunikujú v internetových rozhovoroch. Nakoniec, potreba spoločenských a medziľudských vzťahov medzi dievčatami je silnejšia ako u chlapcov. Keď niečo nie je v tejto oblasti dobre, tak sa snažia kompenzovať nedostatok reálnych priateľstiev prostredníctvom virtuálnej komunikácie. Dievčatá, ktorých spája skutočné priateľstvo, nemusia komunikovať jedna s druhou každých päť minút. Pokiaľ sa dievčatá príliš často rozprávajú cez internetové prostriedky, pravdepodobne nie sú si isté pevnosťou svojho priateľstva.
Podľa akých znakov môžu rodičia pochopiť, že sa ich dieťa dostalo do virtuálneho chomúta?
Ak dieťa uprednostňuje posedenie pri počítači, namiesto toho, aby vystrájalo a hralo sa s inými deťmi, to je výstaražným signálom. Lepšie ako dieťaťu zakazovať počítač, je presvedčiť ho, že v reálnom svete je niečo zaujímavejšie ako počítačove naháňačky.
Mnohí rodičia prihlasujú svoje deti na kurzy bojových umení, chodia s deťmi na túry, alebo ich učia starať sa o mladších súrodencov. Keď majú deti živý okruh komunnikácie, tak je oveľa menej pravdepodobné, že ich vtiahne do priepasti virtuálneho sveta. Zvyčajne z týchto detí vyrastú silné osobnosti.
Ale aj keď má dieťa silný charakter, tak sa určite oboznámi s počítačovými hrami, alebo s internetom. Je to nebezpečné?
Závislosť od počítača nie je vrodená porucha. Deti sebavedomé, veselé, otvorené, s kreatívnym myslením vnímajú počítač adekvátne, ako výbornú pomôcku pri práci. A internet je obrovská pokladnica vedomostí, kde nájdete odpovede na otázky z reálneho života.
Ale čo sa deje v mysli desaťročného dieťaťa, ak náhodou narazí na webové stránky s pornografickými, alebo násilnymi scénami? Zažíva ťažký šok?
Nie nevyhnutne. Čo dospelí vnímajú ako agresiu, je pre mnohých teenagerov jednou z foriem interakcie medzi ľuďmi. Pokiaľ je vnímanie dieťaťa zvyknuté iba na pasívnu konzumáciu informácií, môže pridať vážnosť tomu, čo uvidel. Skúsenosť mu ale hovorí, že na obrazovke sa môže stať čokoľvek, čo nie je možné vždy pochopiť.
A ako na to reagujú deti, ktoré ešte nie sú zvyknuté na pasívnu spotrebu informácií?
Bez ohľadu na to, ako tento nový dojem odrádza, mozog dieťaťa sa bude snažiť zaradiť ho medzi nejaké známe myšlienky. Dieťa si zapamätá, že existuje aj takáto forma interakcie medzi ľuďmi. Je dôležité, aby mu rodičia jasne vysvetlili, že o taký kontakt stáť netreba, pretože v skutočnosti je to veľmi nepríjemné a bolestivé.
Čiže deti potrebujú nielen náročné úlohy, ale aj mentorov?
Áno, deti potrebujú správne pokyny, aby sa vyhli pochybným spoločnostiam a záľubám. A v tom im musia pomôcť rodičia. Pokiaľ rodičia nepochopia, že ich potomkovia majú dotazy, ktoré nie sú uspokojené v reálnom živote, počítače a televízia budú čoraz aktívnejšie zasahovať do života ich detí.
Stojí za to popremýšľať o vyhliadkach spoločnosti, v ktorej sú deti odcudzené od skutočného života a ich mozog sa mení na nástroj optimálne prispôsobený virtuálnej realite a počítačovým hrám.
To je potvrdené neurobiologickými štúdiami?
Áno. Existujú napríklad údaje, že v posledných desiatich rokoch sa mnohým dospievajúcim zväčšila tá časť mozgu, ktorá zodpovedá za kontrolu palcov na rukách. Tam sa vytvára viac neurónových sietí, vďaka ktorým môžete pomocou palcov urobiť neuveriteľne rýchlu manipuláciu na klávesnici telefónu, alebo hernej konzole. Je však naozaj dôležité v tomto živote rýchlo pohybovať palcom? Deti ešte nemusia poznať odpoveď na túto otázku, ale rodičom musí byť známa.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info