Dima, Anna a Uljana žijú v družnej rodine s mačkami, kozou a havranom na svojom statku v Jaroslavskej oblasti v Rusku. Radujú sa zo života a iných inšpirujú, ako byť sebestačný, kreatívny a originálny.
Rodine sa podarilo vymyslieť, ako sa realizovať a prináša im to radosť, sebarealizáciu a príjem. Dima vytvára útulné sklenené teráriá pre izbové rastliny. Anna vedie semináre o indických mandalách, ktoré tvorí prekrásne. Spolu s Uljanou vytvorili rad kozmetiky a kvetinových vôd, pre ktoré spolu zbierajú byliny na svojom statku a potom hotové výrobky zasielajú do všetkých kútov sveta.
Pri stretnutí s takými rodinami sa človek znovu presviedča, že ľudia sami tvoria svoj život a vyberajú si, kde a ako budú žiť.
Anna hovorí: „Keď som žila v meste a ešte som len snívala o živote na svojom statku, nemala som tieň pochybností, že to bude správne a dobré. Keď bol tento sen toľko rokov vo mne, tak už naozaj musí byť ten pravý, ktorý mi prinesie šťastie.
Chcem veriť, že som k tomu pristúpila premyslene: študovala som rôzne prírodné vedy, navštevovala kurzy krajinárskeho dizajnu, školu bylinkárstva a čítala som knihy o permakultúre. Použila som svoju predstavivosť a úsilie, aby som získala nejaký pasívny príjem, alebo príjem, ktorý nevyžaduje moju stálu prítomnosť v meste. Skamarátila som sa s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Čakala som na muža.
Potom, keď sa už všetky najdôležitejšie stretnutia uskutočnili, nasledoval prenájom bytu a ateliéru v Petrohrade, keď kufre boli zbalené a pripravené na prevoz na náš statok, zrazu ma prepadla panika. Jednoducho nejaký dievčenský stav, strach, že sa „niečo nepodarí“ a náhodou, keď to nie je to, čo chcem… a čo ak majú pravdu tí, ktorí hovoria, že sa mi to nepodarí, že mladé dievča nemá čo robiť v ruskej divočine… A keď sa mi to nepodarí, kam sa potom podejem? Kde sa vrátim, keď v meste všetko uzavriem?
Vtedy som sa pozrela z okna v mojom milovanom Petrohrade. A opýtala sa seba: som pripravená vzdať sa svojho sna kvôli pohodlnému životu? Som pripravená sa jednoducho naľakať a … aspoň neskúsiť zrealizovať to, o čo som sa usilovala dlhé roky?
Áno, všetci pochybovači majú pravdu: nie som roľníčka, nemám potrebné zručnosti, aby som spokojne prežila v prírode. Teraz sama nezakúrim v peci, nerozrúbem sekerou drevo, nevypestujem bohatú úrodu bez praxe. Neviem sa starať o zvieratá, v dome s poriadkom sú problémy a zarobiť si na statku sa možno nepodarí hneď.
Ale povedala som si, po prvé mám muža a dcéru. Starostlivosť jeden o druhého nás inšpiruje učiť sa novým zručnostiam, nestratíme sa. Po druhé gazdovstvo. Kto povedal, že musím hneď prvý rok splniť normu pre uhorky a paradajky, vysadiť desiatky záhonov Holzera a zmeniť celý statok na kvitnúci záhon? Idem predsa na slobodu, k prirodzenému životu a k svojej transformácii… Kto mňa a môj statok bude súdiť a prečo?
Ešte ma strašili nudou. Hovorili: príde zima a ty zaviata snehom vo svojom dome, keď prejdete všetky hry s rodinou a susedmi,… s tvojimi ambíciami utečieš po prvom Novom roku! Znelo to ako pravda, ale… radcovia sa nikdy neocitli v zimnom dome na okraji lesa. Nepočuli čarovné zvonenie vločiek padajúcich na strechu domu. Nesledovali cez okno líšku pobehujúcu okolo tvojho domu. Nepiekli v noci chlieb na zimnom ohni, zabalený do teplých prikrývok a hovorili o večnom…
Ja som si uvedomila, že sa môže stať čokoľvek. Môj presun z mesta na svoju pôdu mi môže priniesť aj sklamanie. Ale moje srdce si to príliš žiadalo, aby sa tento sen stal mojím životom. Moje obavy boli príliš malé na pozadí viery v to, že práve tu na svojej pôde objavím v sebe niečo nové. Že práve tu ja môžem zachovať a posilniť lásku k svojej rodine tým, že vytvorím okolo seba živý, kvitnúci, večne zlepšujúci sa priestor.
A tu som na svojej zemi, v malom domčeku uprostred dvoch hektárov poľa. V tomto roku sa podarila cibuľa, paradajky a fazuľa. Máme už dve kozy, ktoré sama dojím, dve mačky, rybičky a domáceho havrana. So susedmi sa stretávame niekoľkokrát do týždňa, aby sme sa spolu venovali tvorivej činnosti, vytvorili zábavné lekcie pre deti, alebo diskutovali o budúcnosti našej osady. Zlepšujem sa vo vedení gazdovstva a pec rozkúrim jednou zápalkou. Na zimu máme v zásobe tisíc a jednu zábavu a dcéra sa začala učiť v prvej triede.
Znovu som sa naučila radovať sa z jednoduchých vecí – horúcej vode, dobrému počasiu, úprimným ľudom. Depresia, ktorá ma pravidelne preháňala v meste, ma tu vôbec netrápi. Veľmi veľa by som stratila, keby som sa riadila rozumným argumentom radcov a strachov a zostala by som obyvateľkou mesta.
Neviem, aké ťažkosti a radosti sú ešte pred nami, ale som neskutočne vďačná za deň, keď som si povedala: Tento sen stojí za to riziko.“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info