Kategórie

Naši partneri





Flag Counter

Tajný život stromov

Tajny zivot stromovSám som dlho netušil, ako pomaly rastú stromy. V mojom revíri sa vyskytujú mladé buky vysoké jeden až dva metre. Kedysi by som im bol hádal maximálne desať rokov. Keď som sa začal zaoberať tajomstvami stromov presahujúcimi okruh záujmov lesného hospodárstva, zobral som si ich pod drobnohľad. Vek mladých bukov možno pomerne dobre odhadnúť podľa drobných uzlíkov na konároch. Sú to miniatúrne zhrubnuté miesta, pripomínajúce zväzok jemnučkých vrások. Tvoria sa každý rok pod pukmi. Keď púčiky najbližšiu jar vyženú, konár sa predĺži a zanechá uzlík. To sa opakuje každý rok, takže počet uzlíkov je identický s vekom stromu. Keď vetvička zhrubne na viac ako tri milimetre, uzlík zmizne pod vyrastajúcou kôrou.

U mladých bukov, ktoré som skúmal, sa ukázalo, že na dvadsaťcentimetrovom konáriku sa nachádza 25 takýchto zhrubnutí. Na pníku hrubom jeden centimeter síce už nebolo možné nájsť indície veku, ale keď som opatrne prepočítal vek konárov na celkový vek, stromček musel mať najmenej 80 rokov, ba možno aj omnoho viac. To sa mi zdalo neuveriteľné dovtedy, kým som sa nezačal bližšie venovať téme pralesa. Odvtedy viem, že je to úplne normálne. Mladé stromčeky by najradšej rýchlo rástli a výškový nárast pol metra za sezónu by pre ne nebol žiadny problém. Žiaľ, vlastné matky im to nedovolia. Svojimi obrovskými korunami zatieňujú celé potomstvo a s ostatnými dospelými stromami vytvárajú nad lesom hustú strechu. Tá prepúšťa len tri percentá slnečného svitu na pôdu a na lístie mláďat. Tri percentá – to je prakticky nič. S ich pomocou môže prebiehať len toľko fotosyntézy, aby neodumrelo telo. To však nestačí na riadny výhonok, nieto ešte hrubší pník. Stromčeky sa nemôžu vzbúriť proti drastickej výchove, chýba im energia. Akej výchove? Áno, skutočne ide o pedagogické opatrenie, zamerané výlučne na dobro potomstva. Apropo, tento výraz sme si nevycicali z prsta, používajú ho celé generácie lesníkov na pomenovanie presne tohto javu.

Výchovným prostriedkom je obmedzenie svetla. Lenže na čo slúži? Azda rodičia nechcú, aby sa ich potomstvo čo najskôr osamostatnilo? Stromy by sa určite proti tomu vehementne ohradili a podporili by ich aj najnovšie vedecké výskumy. Tie zistili, že pomalý rast v mladosti je predpokladom na dosiahnutie vysokého veku. My ľudia máme skreslený pohľad na to, čo je naozaj staré, lebo moderné lesníctvo pokladá za maximálny vek stromu 80 až 120 rokov, vtedy sa vysadené stromy stínajú a zužitkúvajú. Lenže v prirodzených podmienkach dosahujú stromy v tomto veku hrúbku ceruzky a výšku človeka.

Drevné bunky vo vnútri tela sú v dôsledku pomalého rastu veľmi malé a obsahujú málo vzduchu. Preto sú ohybné a víchrica ich tak ľahko nezlomí. Ešte dôležitejšia je zvýšená odolnosť voči hubám, ktoré sa v tuhom pníku nedokážu šíriť. Zranenia nie sú pre tieto stromčeky nič strašné, rany pokojne zacelia, teda uzavrú kôrou bez toho, aby sa v nich okamžite vytvorila pleseň. Dobrá výchova zaručuje dlhý život, no mláďatám stromov zavše predsa len dôjde trpezlivosť. „Moje“ mladé buky, ktoré čakali aspoň 80 rokov, rastú pod približne dvestoročnými materskými stromami. Prerátané na ľudské roky to zodpovedá asi štyridsaťročnému človeku. Nie je vylúčené, že drobci budú musieť vegetovať ďalšie dve storočia, kým sa konečne dostanú k slovu. Matka im však čas čakania osladí. Spojí sa s nimi cez korene a bude im odovzdávať cukor a iné živiny. Dalo by sa povedať, že svoje bábätká dojčí.

600x3381614_3

Sami môžeme pozorovať, či mladé stromčeky vyčkávajú, alebo rýchlo ženú do výšky. Prizrite sa vetvičkám mladučkej jedle vznešenej alebo buka. Ak sú bočné konáriky zreteľne dlhšie ako zvislý hlavný výhonok, potomstvo sa nachádza v čakacom móde. Svetlo, čo má k dispozícii, nestačí vytvárať energiu pre dlhší pník, preto drobci radšej skúšajú efektívne zachytávať skúpe zostávajúce lúče. Rozložia vetvy vodorovne a narastú im špeciálne, veľmi citlivé a tenké listy a ihličie, ktoré je ako stvorené pre tienisté miesta. U takýchto stromčekov často vôbec nevidno vrchol, vyzerajú skôr ako bonsaje s plochou korunou.

Jedného dňa sa to napokon stane. Materský strom dosiahne maximálny možný vek alebo ochorie. Záverečná bitka sa možno odohrá za letnej búrky. Práchnivý kmeň v bubnujúcom lejaku neudrží niekoľkotonovú korunu a roztriešti sa. Strom pri páde na zem zavalí aj zopár vyčkávajúcich klíčkov. Zvyšok škôlky dostane vďaka vzniknutej medzere povel na štart, lebo stromčeky sa zrazu môžu do ľubovôle venovať fotosyntéze. Musia prepnúť metabolizmus, vytvoriť lístie a ihličie, ktorí vydrží a dokáže spracovať silnejšie svetlo. To im trvá jeden až tri roky. Potom sa treba poponáhľať. Všetci chcú rásť, ale v hre zostanú iba tí, čo bez rozpakov ženú dohora rovní ako šnúra. Zato škriatkovia, ktorí si myslia, že najsamprv môžu veselo uhýbať doľava i doprava a až potom sa ťahať dohora, majú v rukách zlé karty. Kamaráti ich prerastú a ony zasa skončia v pološere. S tým rozdielom, že pod lístím rýchlejších mláďat stromov je tmavšie ako pod matkou, lebo škôlka spotrebúva väčšinu slabého svetla. Preto oneskorenci vypustia dušu a premenia sa na humus.

Na ceste nahor číhajú na stromčeky aj iné nebezpečenstvá. Keď v nich slnečné svetlo naštartuje fotosyntézu a podporí rast, puky výhonkov obsahujú viac cukru. Tuhé a horké pilulky z čakacieho módu sa premenia na chutné bonbóny – aspoň z pohľadu srnky. Preto časť mláďat stromov padne za obeť bylinožravcom, ktorým dodatočné kalórie pomôžu prežiť zimu. Keďže sú mladých stromčekov celé šíky, zostane ich dosť na ďalší rast.

Peter WohllebenKde je niekoľko rokov po sebe zrazu viac svetla, tam skúšajú šťastie aj krytosemenné rastliny, okrem iných aj zemolez ovíjavý. Šplhá sa úponkami po pníkoch, pričom ich vždy ovíja sprava, teda v smere hodinových ručičiek. Tak môže držať krok s rastom stromčekov a vystavovať kvety slnku. Lenže jeho zakrútené šľahúne vrastú po rokoch do kôry a postupne stromček zadusia. Teraz záleží na šťastí. Uzavrie sa po čase klenba starých stromov, nastane opäť tma? V tom prípade zemolez odumrie a zostanú po ňom iba jazvy. Ak však hojnosť svetla vydrží dlhšie, napríklad preto, že hynúci materský strom bol mimoriadne rozložitý a zanechal rovnako veľkú medzeru, potom sa môže stať, že napadnutý mladý stromček sa zadusí. V konečnom dôsledku máme radosť len my ľudia, lebo z jeho dreva si môžeme vyrobiť prečudesne pokrútené vychádzkové palice.

Ten, kto prekonal všetky nástrahy a pekne krásne rastie do výšky štíhly ako prútik, bude najneskôr o 20 rokov vystavený ďalšej skúške trpezlivosti. Tak dlho trvá, kým medzeru zacelia konármi susedia mŕtveho materského stromu. Aj ony využívajú príležitosť, aby na staré kolená získali trochu viac priestoru pre fotosyntézu a vybudovali si mohutnejšiu korunu. Keď na najvyššom poschodí všetko zarastie, dole znova zavládne tma. Mladé buky, jedle či smreky došli iba do pol cesty a teraz musia čakať, kým opäť niektorý z vysokých susedov nehodí uterák do ringu. To môže trvať dlhé desaťročia, lenže v tomto štádiu sú už kocky hodené. Tých, ktorým sa podarilo preniknúť na stredné poschodie, už neohrozuje konkurencia, naopak, stali sa z nich korunní princovia a princezné a pri najbližšej príležitosti budú môcť konečne dospieť.

Z knihy: Peter Wohlleben – Tajný život stromov. Čo cítia a ako komunikujú – objavte fascinujúci skrytý svet.

Túto zaujímavú knihu si môžete objednať: TU

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie