V Rusku, v Prímorskom kraji v Partizánskom rajóne, boli nájdené fragmenty stavby vyrobené z materiálu, ktorý nie je možné ešte dnes vyrobiť pomocou súčasných technológií. Pri budovaní lesnej cesty zrezal buldozér špičku neveľkého kopca. Pod štvrtohornou horninou sa objavil nejaký druh konštrukcie, alebo budovy, veľkosti do jedného metra, ktorý sa skladal z konštrukčných dielov rôznej veľkosti a formy.
Ako vyzerala celá konštrukcia sa nevie, pretože buldozerista nič zaujímavé nevidel a časti konštrukcie rozniesol na desiatky metrov, pritom ich ešte prešiel aj pásmi. Pozostatky zozbieral geofyzik Valerij Pavlovič Jurkovec. Majú ideálne geometrické tvary: valce, kužele, cylindre. Cylindre sú v tvare nádoby.
Valerij Pavlovič Jurkovec povedal: „Až po desiatich rokoch som dal urobiť mineralogickú analýzu vzoriek. Časti konštrukcie boli z kryštálových zŕn moissanitu stmelených cementovou jemnozrnnou masou moissanitu. Veľkosť zŕn dosahovala 5 mm pri hrúbke 2 – 4 mm. Zrná si čiastočne zachovali kryštalografickú štruktúru.
Získanie kryštálu moissanitu v takých množstvách, aby sa vytvorilo niečo viac ako šperky, napríklad masívna konštrukcia, je nemožné. Dnes sa produkuje syntetický mikroprášok moissanitu, prevažne používaný ako pevná látka pre diamantové brusivo. To je nielen najtvrdší minerál, ale aj najviac odolný voči kyselinám a teplu. Využíva sa v letectve, v jadrovom a elektronickom priemysle.
Ja mám vzorky z tejto konštrukcie o váhe niekoľko kg, ktoré sú zložené minimálne zo 70 % z kryštalického moissanitu. Získavať moissanit v takejto podobe kryštálov sa podarilo iba nedávno a je to veľmi drahá výroba. Každý kryštál moissanitu stojí v priemere 1/10 rovnakej veľkosti diamantu. Pritom rast kryštálov o hrúbke viac ako 0,1 mm je možné iba v špeciálnych zariadeniach pri teplote viac ako 2500 stupňov.
Mám aj fragment zo základu, je to druh betónu, ktorý sa skladá z vápenca a drveného kremelínu. Na povrchu sú pozostatky farby pravdepodobne na základe lazuritu. Betón je silne zvetraný, na rozdiel od farby a moissanitových prvkov, ktoré sú prakticky večné komponenty.
Moissanitové konštrukčné detaily majú na povrchu stopy po tvarovaní v nejakých štandardných objemoch a majú dokonalé geometrické tvary. Tvarovať detaily z moissanitu je možné iba pri teplote viac ako 2500 stupňov.
V odborných kruhoch taký moissanit ako mám ja, nepoznajú. Najbližšie podobný má zrná niečo cez 1 mm. Moissanit u mňa má zrná 3 x 5 mm a 4 x 4 mm. Váha zŕn do 20 mg (0,1 karátov). Mineralógovia z Ruského geologického výskumného ústavu sa nikdy nestretli s takýmto druhom moissanitu a ani odborníci z Ústavu umelých materiálov nevedeli nič povedať. Iba jedno je isté, že konštrukčné diely nie je možné vyrobiť tým spôsobom, ktorý sa používa dnes.“