„Kto sú „Mysliaci Temní“, Sever?“ – nevydržala som.
„To je Temný Kruh, ktorý zahŕňa „šedých“ Volchvov, „čiernych“ mágov, finančných géniov (svojich pre každé obdobie) a mnoho tomu podobných. Jednoducho, je to pozemské (a nielen také) spoločenstvo „temných“ síl.“
„A vy s nimi nebojujete?! Ty o tom hovoríš tak pokojne, akoby sa ťa to netýkalo! Ty predsa tiež žiješ na Zemi, Sever!“ V jeho očiach sa objavil smrteľný smútok, akoby som sa náhodou dotkla niečoho hlboko smutného a neznesiteľne chorého.
„Ach, bojovali sme Izidora! A ešte ako sme bojovali! To bolo už dávno… Bol som ako ty teraz, príliš naivný a myslel si, že stačí ľuďom iba ukázať, čo je pravda a kde je lož a oni sa hneď vrhnú do útoku za „spravodlivé veci“.
To sú všetko iba „sny o budúcnosti“, Izidora. Človek, ako vidíš, je stvorenie ľahko zraniteľné. Príliš ľahko podlieha ľsti a chamtivosti. A iným rôznym „ľudským zlozvykom“… Ľudia v prvom rade rozmýšľajú o svojich potrebách a výhodách a až potom „ o ostatných“ žijúcich.
Tí, ktorí sú silnejší, bažia po moci a slabí hľadajú silných ochrancov a nezaujímajú sa o ich „čistotu“. A toto pokračuje celé storočia. Preto v každej vojne zomierajú ako prví najsvetlejší a najlepší. A zvyšok „ostatných“ sa pripojí k „víťazovi“… Tak to ide do kruhu. Zem nie je pripravená myslieť, Izidora. Viem, ty nesúhlasíš, pretože ty sama si príliš čistá a svetlá. Ale jeden človek nemá dosť síl zvrhnúť spoločné zlo, dokonca ani tak silný ako si ty. Pozemské zlo je príliš veľké a voľné. Snažili sme sa niekedy… ale stratili sme najlepších. Preto budeme čakať až príde ten správny čas. Je nás príliš málo, Izidora.“
„Ale prečo sa potom nesnažíte bojovať inak? Vo vojne, ktorá nevyžaduje vaše životy? Vy máte také zbrane! A prečo dovolíte znesväcovať takých ako bol Ježiš? Prečo nepoviete ľuďom pravdu?“
„Pretože nikto to nebude počúvať, Izidora… Ľudia dávajú prednosť krásnej a pokojnej lži ako pravde znepokojujúcej dušu… A zatiaľ ešte nechcú premýšľať. Pozri sa, dokonca aj príbehy o „živote bohov“ a mesiášov, ktoré stvorili „temní“, sú navzájom príliš podobné až do detailov, od narodenia až po smrť. Aby sa človek neznepokojoval „novým“, aby ho vždy obklopovalo „známe“, na ktoré je zvyknutý.
Niekedy, keď som bol rovnaký ako ty – presvedčeným skutočným Bojovníkom, tak ma tieto „príbehy“ zasahovali otvorenou lžou a chýbajúcou rozmanitosťou myšlienok ich „tvorcov“. Pokladal som to za veľkú chybu „temných“. Ale teraz som už dávno pochopil, že práve takto to bolo vytvorené zámerne. A to bolo naozaj geniálne. Mysliaci temní príliš dobre poznajú povahu človeka a preto sú si úplne istí, že človek je vždy ochotný ísť za tým, kto je podobný tomu, čo už pozná a bude veľmi odolávať a ťažko prijme toho, kto sa ukáže pre neho novým a prinúti ho rozmýšľať.
Preto pravdepodobne ľudia ešte stále idú slepo za „podobnými“ bohmi, Izidora, bez pochybností a rozmýšľania, bez jedinej otázky…“
Z knihy: Svetlany Levašovej – „Odhalenie“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info