Predstavte si, že ste sa ocitli v hlbokom lese a v batohu nie je ani odrobinka. V prvom rade sa pokúsite nájsť nejaké jedlo pre seba, huby, lesné jahody, rôzne rastliny, atď. Ale majster športu v turistike Genrych Ryžavskij hovorí, že zbytočne. Ako organizátor dvoch nezvyčajných pochodov je presvedčený, že človek sa môže zaobísť bez jedla dlhú dobu a to bez najmenšieho poškodenia zdravia.
Prvý pochod sa uskutočnil v roku 1981 a zúčastnilo sa ho 9 mužov a 2 ženy rôznych vekových kategórií a rôznej fyzickej zdatnosti. Po Valdajskej pahorkatine kráčali 14 dní pri úplnej hladovke, pili iba vodu. Počas tejto doby stratili turisti 13 až 18 percent svojej pôvodnej váhy, ale boli aktívni a mohli pokračovať v pochode. Psycho-fyzické kontroly vykonávané v priebehu experimentu vedeckými pracovníkmi Dr. G. Bobenkom a V. Gurvičom ukázali nielen zachovanie normálneho stavu účastníkov, ale aj jeho zlepšenie.
Druhý „hladovkový“ pochod uskutočnila nová skupina siedmich nadšencov na kajakoch, po uralskej rieke Belaja. Experiment trval 15 dní, bez jedla a výsledok bol rovnaký. Cestovanie neuškodilo ani jednému účastníkovi.
Takže, dva týždne iba s pitím vody? – pýtame sa G. Ryžavského
Áno. Ale pre zmenu, vo všetkých podobách: surová, varená, studená, teplá. Je pravda, že sme urobili jednu výnimku. Počas pochodu najmladší účastník oslavoval narodeniny 18 rokov, tak sme rozliali do pohárov jednu fľašu minerálnej vody Nazran pre siedmich účastníkov.
A čo s notorickým vyčerpaním, úpadkom síl a smrti od hladu?
Väčšina z nás počula o tragédiách slávnych cestovateľov, ľudí, ktorí sa náhodou dostali do extrémnej situácie a zomreli od hladu. Sám som sa stretol s podobným prípadom. Pred niekoľkými rokmi som kráčal so skupinou severným Uralom a v hornom toku riečky sme narazili na dvoch chlapcov, ktorí sedeli pod stromom s neprítomným pohľadom. Dokonca si ani neuvedomili, že sú zachránení.
Chlapci mali poľovnícke zbrane a spoliehali sa, že niečo ulovia, preto si nezobrali žiadne potraviny. Poľovačka bola neúspešná a chlapci nič nejedli počas niekoľkých dní a doslova umierali z hladu. Tento prípad podnietil myšlienku „hladovkových“ pochodov. Koniec, koncov, na mieste týchto chlapcov mohol byť ktokoľvek. Prípad, úprimne povedané, nie je príliš zriedkavý, preto sme chceli všetko vyskúšať na sebe, aby sme našli správnu líniu správania a informovali o nej ostatných.
Ale vy ste po dvoch týždňoch hladovania a aktívneho pochodu vôbec nevyzerali na zomierajúcich.
Dokonca sme hrali aj futbal. Faktom je, že zdravý človek sa zaobíde bez jedla 30 – 40 dní. Mechanizmus hladu je v podstate jednoduchý. Prvé 2 – 3 dni sa človeku, ktorý prestal jesť, chce strašne jesť a pociťuje akúsi slabosť. Ale potom, ako posledné zvyšky jedla organizmus strávi a vyvedie z organizmu, sa organizmus prenastaví a otvoria sa mu vnútorné rezervy.
Pocit hladu vzniká z nedostatku sacharidov, mnohí si pravdepodobne všimli, že stačí zjesť kúsok cukru – čistého sacharidu a hlad ustupuje. Pri úplnom odmietnutí jedla, na štvrtý, alebo piaty deň, sa tuky a bielkoviny, ktorých zásoba v organizme je dostatočná, začínajú čiastočne spracovávať na sacharidy. Začne sa kvalitatívne nový stav: organizmus prešiel na plnohodnotnú vnútornú stravu a človek nemá hlad.
Vaša skupina podstúpila nejaký špeciálny tréning?
Iba fyzický. Hlavnou podmienkou experimentu bola účasť bežných obyvateľov, pritom sa dokonca nie všetci venovali turistike. Na pochod sa pripravovali psychicky. Vedeli, že dvojtýždňový pochod im neublíži. Po slávnej ceste po oceáne na malej lodi Alain Bombar vyvodil dôležitý záver: Nie príroda, ale strach zabíja človeka. A my sme sa rozhodli nebáť sa.
Najčastejšie ľudí v podobnej experimentálnej situácii prepadne panika. Snažia sa niečo nájsť a zjesť: plody, vajcia, huby, orechy, korene a rôzne rastliny. Pri takejto výžive dochádza k podvýžive a samozrejme k vyčerpaniu organizmu. Prejsť na vnútorné rezervy sa takto nepodarí, pretože neexistuje úplné hladovanie. Vtedy dochádza k dystrofii, poruchám metabolizmu.
Aké sú praktické výsledky experimentu a čo môžete poradiť tým, ktorí sa nedobrovoľne ocitnú na vašom mieste?
Dva experimentálne pochody umožnili vyvinúť spôsob záchranného hladovania, ktorý sme ponúkli odborníkom na školenie inštruktorov turistiky a iných oblastí. Samozrejme, pri dlhých pochodoch je potrebné vopred zabezpečiť všetky bezpečnostné opatrenia. Ale ak sa človek stratil a zablúdil, tak najhlavnejšie je neprepadať panike. V závislosti od okolností by mal situáciu posúdiť a čakať na pomoc, alebo sa snažiť dostať k ľuďom, alebo k najbližšiemu obývanému miestu. Pokiaľ sa rozhodnete ísť, tak nezabúdajte za sebou zanechávať značky.
Ak máte so sebou zásoby jedla, netreba ich drobiť na malé časti a naťahovať jedenie. Pokračujte v jedení ako obvykle a následne prejdite na úplne hladovanie. Prekonajte pocit hladu a strach v prvých dňoch, tiež apatiu, ktorá sa môže zmeniť na strach. Malá slabosť čoskoro prejde sama. V žiadnom prípade nehľadajte náhradu za plnohodnotnú stravu, ona iba zhorší stav vášho organizmu. Nestrácajte na to čas a energiu. Verte, že vaše vnútorné zdroje stačia na štyri, alebo dokonca päť týždňov. Času je dostatok na nájdenie cesty k obývanej oblasti, alebo splavnej rieke.
Nezabudnite na známe pravidlo, po hladovaní sa nesmiete hneď najesť dosýta. K jedlu je nutné privykať pomaly, najprv šťavami a potravinami bohatými na vlákninu, ako je kapusta, mrkva..
Úryvok z besedy s Genrychom Ryžavským, r.1986
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info