Syn bol už v piatej triede, keď veľmi urazil svoju matku a ona sa rozplakala. Ja som sa do toho nemiešal. Uplynul týždeň. Syn si robil domáce úlohy, keď som k nemu prišiel a povedal: „Poď, poprechádzame sa. Musím s tebou vážne hovoriť, je to veľmi dôležité.“ Mlčky sme išli smerom k parku, ale nebolo to prázdne ticho. Niekedy je potrebné iba jednoducho mlčať, aby sa vyjadrili pocity. Výchova prebieha vždy vo vnútornom svete. Syn pochopil, že ide o niečo veľmi dôležité.
„Synček, potrebujem tvoju pomoc,“ začal som konverzáciu. „Bola doba, keď som sa zaľúbil. A ja som sľúbil tomuto dievčaťu, že v prípade, ak si ma vezme, tak urobím všetko preto, aby ju nikto nikdy neurazil. A to je tvoja matka. A teraz potrebujem tvoju radu. Ako mám naložiť so synom, ktorý urazil moju milovanú ženu?“
Syn sa zamyslel a odpovedal: „Potrestaj ma.“
„Kedysi som bol jediný muž v rodine, teraz už budeme dvaja. Dva muži, ktorí budú chrániť naše milované ženy. Dohodnime sa, že sa nikto nedozvie o tomto našom rozhovore, bude to naše mužské spojenectvo.“
Pevne sme si potriasli rukami, a tým sme spečatili našu významnú dohodu. Takéto mužské rozhovory, ktoré ukazujú plnú dôveru k dieťaťu, dávajú obrovský impulz a základ pre výchovu. Tieto rozhovory nie sú na každý deň, ale o to sú cennejšie, ich efekt je omnoho silnejší a hlbší.
Príklad z humánnej pedagogiky a osobnej skúsenosti pedagóga a psychológa Šalva Amonašvili.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info