V súčasnosti už veľa ľudí nepozná slovo „Beljana“, ale ešte pred 100 rokmi plávali tieto obrovské lode po rieke Volge a Vetluge. Beljany sú najunikátnejšie riečne lode na svete. Boli to obrovské lode aj podľa dnešných merítok, mohli dosahovať dĺžku aj 120 metrov.
Nosnosť Beljany bola úmerná ich dĺžke, pri menších rozmeroch mohla byť 100 – 150 tisíc ruských pudov (1 pud/16 kg) a u veľkých dosiahla nosnosť 800 tisíc pudov/12 800 ton ! To boli rozmery oceánskych lodí, ale plavili sa výlučne z horného do dolného toku Volgy a nikdy sa neplavili ďalej ako po Astracháň, ktoré leží neďaleko pobrežia Kaspického mora.
Ťažba a splavovanie dreva sa robili väčšinou ručne. Robotníci sa vydávali na ťažbu dreva s celými skupinami a jedlo si nosili so sebou. V lese v čase sezóny žili 3 – 4 mesiace v drevených chatrčiach, pretože domov mali ďaleko cez ťažko prístupné terény. Vyťažené drevo museli posťahovať k splavnej riečke (prítok Vetlugy). Tu sa kmene stromov zviazali do pltí a v čase zvýšenej hladiny rieky ich splavovali za pomoci dlhých tyčí do ústia riečky. Napriek tomu, že táto práca bola nebezpečná, ľudia si sem prichádzali zarobiť mimo roľníckej sezóny. Ženy na Beljanach tiež pracovali, ale zväčša, iba keď tu pracovala celá rodina.
V ústi riečky sa z kmeňov vybudovali obrovské lode a týmto spôsobom sa drevo samé prepravilo k cieľu po rieke. Kmene stromov sa ukladali špeciálnym spôsobom do radov so širšími otvormi, aby sa zachoval rýchly prístup k miestu prípadného poškodenia. Okrem toho, správnym uložením dreva sa zabezpečilo rýchle presychanie a tým ochrana pred zahnívaním dreva. Na vybudovanie menšej Beljany sa spotrebovalo okolo 240 borovicových kmeňov a 200 jedľových. Ploské dno sa robilo z jedľových dosiek, boky a paluba z borovice. Vzdialenosť medzi radami bola maximálne pol metra, v dôsledku čoho bola pevnosť konštrukcie Beljany veľmi vysoká. Na začiatku sa stavali Beljany bez jediného klinca, tie sa začali sa používať až neskôr.
Najzaujímavejším bol na Beljane jej náklad „biely les“, to znamená, kôry zbavené bielo-žlté kmene stromov. Možno aj vďaka tomu ich nazvali Beljany, ale iný zdroj hovorí, že to bolo spojené s riečkou Belou. V každom prípade, Beljany boli vždy biele, pretože po splavení do cieľa sa drevo ďalej spracovalo a preto sa nepenetrovali smolou.
Beljana sa nakladala drevom tak, ako sa nenakladá nikde vo svete, o čom svedčí aj jedno príslovie: „Rozoberiete Beljanu jednými rukami, ale nezložíte ju ani celým mestom.“ Drevo sa neukladalo iba voľným uložením, ale zložito sa prepletalo, aby sa zabezpečil dostup na dno v prípade potreby a pritom sa náklad nedotýkal bokov a netlačil na ne. Aby voda nevyvíjala veľký tlak na boky, vkladali sa medzi ne a náklad špeciálne kliny, ktoré sa postupne ako sa drevo sušilo, zamieňali inými.
Pritom hneď ako sa náklad pri ukladaní dostal do výšky nad boky, kmene sa ukladali tak, aby prečnievali cez boky lode, aby sa mohlo pokračovať s ďalšími poschodiami nákladu. Tu bolo potrebné veľké majstrovstvo, aby sa nenarušila rovnováha lode, pretože bočné výstupy boli dlhé 4 a viac metrov cez bok lode a šírka lode dosiahla na hornej palube aj 30 metrov.
Konštrukcia Beljany bola zaostrená v prednej aj v zadnej časti a riadila sa s pomocou obrovského kormidla, vďaka ktorému sa plavila dolu riekou kormidlom vpred. Napriek svojej veľkosti a váhe mala vynikajúce manévrovacie schopnosti. Na palube sa nachádzali rôzne veľkosti kotiev s hmotnosťou od 20 do 100 pudov a tiež veľa lán.
Budovanie Beljan dosiahlo veľký rozmach na Volge v polovici XIX. storočia v súvislosti s masovým rozmachom parníkov. Parníky v tej dobe spotrebovávali obrovské množstvo dreva, keďže ich bolo okolo 500. Drevo sa vozilo do prístavov na Volge výhradne Beljanami, až po prechode na naftu, dopyt po dreve klesol. Ešte na konci XIX. storočia sa stavalo do 150 Beljan každý rok a po naplnení drevom sa splavovali dolu riekou až po Astracháň.
Potom sa tieto unikátne lode v cieli cesty rozoberali, a to doslovne, v zmysle, že z nich nič nezostalo. Chaty – kajuty sa predali celé, drevo išlo na stavebný materiál, laná sa predali. Držať Beljany viac ako jednu sezónu sa neoplatilo.
Zaujímavosťou je, že niektoré Beljany sa počas jednej plavby rozoberali a skladali aj dvakrát. Napríklad malé Beljany na mieste, kde sa Volga približovala k Donu, zakotvili pri brehu a náklad sa previezol koňmi na rieku Don. Následne sa rozobrali aj Beljany, previezli na Don a znovu zložili. Druhýkrát sa rozoberali v cieli cesty v prístavoch rieky Don.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info