Mnohí z nás majú obraz roku 1800 vyfarbený nespočetným množstvom filtrov, ktoré nás vedú k nostalgickým a romantickým výhľadom na tú dobu. Máme pred sebou obraz, kedy džentlmen prišiel vyzdvihnúť dobre oblečenú dámu v krásne zariadenom salóne. Predstavujeme si čas, kedy sa ľudia v pokoji plavia po rieke na parníku pri popíjaní mätového kokteilu a čas, kedy cestovanie parníkom je viac ako elegantné. Alebo obraz dámy v dlhej róbe, ako odchádza spolu s dobre oblečeným mužom v cylindri na koči ťahaného koňmi. Myslíme si, že tie časy, kedy bol život jednoduchší až blízky utópii, bol svet bez mnohých strastí, ktoré sužujú dnešnú modernú spoločnosť.
Ale ak odstránime tieto filtre a vnesieme objektívnejšie svetlo na tú dobu, naskytne sa nám iný pohľad. Teraz si predstavte svet, kde na pracovisku nie sú žiadne bezpečnostné predpisy, či zakotvenie minimálnej mzdy v zákone. Bola to doba, kedy ľudia pracovali 12 až 16 hodín denne a to veľmi podradné práce. Predstavte si bandy detí túlajúce sa v uliciach vymykajúce sa spod kontroly, pretože ich rodičia pracujú celé dni. Alebo mesto New York obklopené nie predmestiami, ale kruhmi tlejúcich skládok a chudobných štvrtí. Predstavte si mestá, kde domáce zvieratá, kone a psy a ich výkaly boli samozrejmosťou na uliciach. Mnoho infekčných chorôb bolo na dennom poriadku po celom svete, a to najmä vo väčších mestách. To nie je opis tretieho sveta, ale to bola veľká časť Ameriky a ďalších západných miest len pred sto rokmi.
Naše vnímanie histórie zahŕňa úmyselné odmietnutie znalostí. Je to jednoduchšie a pohodlnejšie unášať sa nostalgiou než uznať nepríjemnú realitu. Prispievame k vytvoreniu príjemnej historickej ilúzie, ale tým zahmlievame historické problémy spôsobom, ktorý podporuje nepochopenie minulosti a má všetok potenciál spôsobiť mylné nedorozumenia budúcnosti.
1807-1812: Glasgow, Anglicko – osýpky, 11 % všetkých úmrtí.
1830: Spojené štáty americké – východné pobrežie, mestá majú úmrtnosť na tuberkulózu 400 zo 100 000 ľudí.
1845-1850: Írsko – veľký hladomor vzal takmer 2 milióny životov, niektorí umreli z hladu, ale ďaleko viac z týfusu a ďalších epidémií v dôsledku podvýživy a katastrofálnych sociálnych podmienok.
1854: New York City – takmer 2500 ľudí je zabitých cholerou.
1847-1861: 2 589 843 Rusov dostalo choleru a viac ako 1 000 000 ich umrelo.
1861-1865: Americká občianska vojna – Spojenecká armáda stráca 186 216 mužov z chorôb, dvojnásobný počet zabitých v akcii; takmer polovica bola nakazená týfusom a úplavicou.
1855: žltá zimnica zúri v Norfolku a Portsmouth vo Virgínii, Louisiane a Mississippi. Vo Virgínii v morovej oblasti, jeden z piatich zomiera na horúčku. Obete zimnice pochované v spoločných hroboch bez rakvy.
1865: New York City – pätnásť tisíc bytových domov postavených, z ktorých mnohé boli viac než „hniezdo horúčky“.
1867-1872: Hospic des Enfants Assistés hlási 1256 prípadov osýpok a 612 úmrtí s úmrtnosťou 49%. Podvýživa v detských domovoch bola viac než bežná v tej dobe.
1871: hrozná epidémia kiahní, ktorá zúrila v New Yorku a Filadelfii. Tá zabila vyše osemsto ľudí v bývalom meste, viac ako inokedy v histórii, zatiaľ čo druhá vlna smrti dosiahla takmer na dvetisíc obetí.
1871-1872: Anglicko – epidémia kiahní 42 200 úmrtí, nakazených 200 000 i viac prípadov.
Európa – jedna z najhorších epidémií v európskej histórii, a to epidémia kiahní.
Prusko – veľká epidémia kiahní, napriek prísnym zákonom o očkovaní, 69 839 ľudí zomiera na kiahne, viac ako v ktoromkoľvek inom severnom štáte.
Chicago – aj napriek vysokej miere očkovania, vyše dvetisíc ľudí ochorie na kiahne a viac ako štvrtina z nich zomrie. Úmrtnosť u detí mladších ako päť rokov je vôbec najvyššia zaznamenaná.
1873: Memphis – mesto postihla epidémia žltej zimnice, kiahní a cholery súčasne. Ľudia utekajú z mesta a opúšťajú svoje domy, viac ako polovica domov voľných.
1874: Bloomington, Illinois – všetky druhy odpadu, ľudského a živočíšneho, boli uvrhnuté do malých vodných tokov, ktoré zasahujú do Sugar Creek , ktorý sa stal známy ako „severná a južná stoka”. V priebehu rokov sa zo stoky „stala … vrelá kaluž zápachu, ktorá bola miestom na množenie sa chorôb … pre vypustenie odpadovej vody do primárneho zdroja vody obce Sugar Creek.“
Tieto historické body ukazujú, že infekčné choroby boli stálou a smrtiacou hrozbou v týchto časoch. Anglicko bolo krajinou, ktoré začiatkom roka 1838 začalo viesť štatistiky o príčinách úmrtí a je tak najlepším zdrojom na zistenie príčin týchto devastujúcich infekčných ochorení. Pomocou týchto priamych dát boli vytvorené rady grafov na pochopenie týchto pohrôm.
Tab.1 Anglicko/Wales – úmrtnosť na osýpky (údaje zozbierané Národným štatistickým úradom za 95 rokov, publikované v roku 1997). Vakcína bola zavedená v roku 1968.
Osýpky boli jedným z veľmi účinných infekčných zabijakov. Z grafu je zrejmé, že smrť bola na dennom poriadku v priebehu 19. storočia a potom začal rýchly pokles a prakticky sa z toho stalo relatívne benígne ochorenie v polovici 20. storočia spôsobujúce veľmi málo úmrtí. V čase, kedy vakcína proti osýpkam bola zavedená, približne v roku 1968, miera úmrtnosti na osýpky klesla o viac ako 99 %.
Tab.2 Anglicko/Wales – úmrtnosť na čierny kašeľ (údaje zozbierané Národným štatistickým úradom za 95 rokov, publikované v roku 1997). Vakcína bola zavedená v roku 1957.
Čierny kašeľ bol infekčný zabijak na rovnakej úrovni ako osýpky a úmrtnosť bola obrovská hlavne v 19. storočí. Podobne ako osýpky, pomalý a trvalý pokles začal na konci 19. storočia a čierny kašeľ sa stáva oveľa menšou smrtiacou hrozbou v polovici 20. storočia. V čase, kedy vakcína proti čiernemu kašľu bola zavedená v roku 1950, počet úmrtí tiež klesol ako osýpky o viac ako 99 %.
Tab.3 Anglicko/Wales – úmrtnosť na šarlach (údaje zozbierané Národným štatistickým úradom za 95 rokov, publikované v roku 1997).
Šarlach bol dvakrát väčší zabijak ako osýpky a čierny kašeľ dokopy v priebehu 19. storočia. Podobne ako osýpky a čierny kašeľ, rýchly pokles úmrtnosti na šarlach nastal na konci 19. storočia a stáva sa prakticky neškodný v polovici 20. storočia. Aj keď vakcína proti šarlachu bola patentovaná v roku 1924, nikdy nebola použitá plošne.
Tab.4 Anglicko/Wales – úmrtnosť na kiahne (údaje zozbierané Národným štatistickým úradom za 95 rokov, publikované v roku 1997). Vakcína bola zavedená v roku 1853.
Menší, ale napriek tomu významný zabijak než osýpky, čierny kašeľ alebo šarlach, boli kiahne. Kiahne spolu so šarlachom boli výnimočne ako smrtiace epidémie pravidelne zosynchronizované. Koncom 18. storočia muž menom Edward Jenner vytvoril vakcínu, pri ktorej dúfal, že bude chrániť proti pravým kiahňam. Jenner veril, že keď niekoho zaočkuje s vakcínou so zárodkami kravských kiahní, tak sa telo dokáže brániť aj proti pravým kiahňam. Ale najbližších 80 rokov napriek prísnemu zákonu povinného očkovania proti kiahňam v Anglicku, epidémie kiahní pokračovali, až to nakoniec vyvrcholilo masívnou kiahňovou pandémiou v roku 1872. Opäť, podobne ako iné infekčné choroby už diskutované, úmrtnosť na kiahne začala klesať koncom 19. storočia a kiahne sa stali malou hrozbou na počiatku 20. storočia.
Tento historický výskum uvedený vo forme týchto grafov jasne ukazuje, že vakcíny nie sú kľúčové faktory na zníženie počtu úmrtí z týchto smrteľných chorôb. Úmrtnosť čierneho kašľa a osýpok klesla o 99 % ešte pred zavedením vakcín proti týmto chorobám. Oveľa väčší zabijak, šarlach, mal najväčšiu úmrtnosť, ktorá sa znížila do „virtuálneho minima“ bez použitia akejkoľvek vakcíny, no kiahne zostali významným smrteľným nebezpečenstvom napriek tomu, že vakcínu používali približne 80 rokov a potom úmrtnosť tejto choroby poklesla približne v rovnakom čase ako iné infekčné choroby.
Tab.5 Anglicko/Wales – úmrtnosť všetkých infekčných ochorení (údaje zozbierané Národným štatistickým úradom za 95 rokov, publikované v roku 1997).
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info